Krymská vojna: Rozdiel medzi revíziami
Bez shrnutí editace Značky: vizuálny editor odkazy na rozcestníky |
d Riešenie záverečných sekcií. |
||
| Riadok 111: | Riadok 111: | ||
Neschopnosť spojencov poraziť za krátky čas ruskú armádu, ktorá bola technicky zaostalejšia, súvisela okrem nepochopenia nového druhu vojny spojeneckým velením s neschopnosťou a niekedy aj nemožnosťou využiť vlastnú technologickú a vojenskú prevahu. Svoju úlohu zohrávala tiež dĺžka zásobovacích línií armád bojujúcich na [[Krym (polostrov)|Kryme]]. Samozrejme aj húževnatosť ruských vojakov brániacich sa na svojom území a ich dokonalá znalosť terénu spolu so systémom opevnení okolo [[Sevastopoľ]]a prispeli k tomu, že ruská armáda dokázala tak dlho odolávať. Krymská vojna sa stala prvou vojnou, o ktorej aktuálnom vývoji sa čitatelia dozvedali vďaka telegrafu a fotografii (spojeneckých vojakov a miesta bojov fotografoval najmä Angličan [[Roger Fenton]]). Utrpenie vojakov na bojisku sa prostredníctvom fotografie a telegrafie dostalo na stránky novín a prinášalo čitateľom aktuálne informácie o dianí na bojisku. |
Neschopnosť spojencov poraziť za krátky čas ruskú armádu, ktorá bola technicky zaostalejšia, súvisela okrem nepochopenia nového druhu vojny spojeneckým velením s neschopnosťou a niekedy aj nemožnosťou využiť vlastnú technologickú a vojenskú prevahu. Svoju úlohu zohrávala tiež dĺžka zásobovacích línií armád bojujúcich na [[Krym (polostrov)|Kryme]]. Samozrejme aj húževnatosť ruských vojakov brániacich sa na svojom území a ich dokonalá znalosť terénu spolu so systémom opevnení okolo [[Sevastopoľ]]a prispeli k tomu, že ruská armáda dokázala tak dlho odolávať. Krymská vojna sa stala prvou vojnou, o ktorej aktuálnom vývoji sa čitatelia dozvedali vďaka telegrafu a fotografii (spojeneckých vojakov a miesta bojov fotografoval najmä Angličan [[Roger Fenton]]). Utrpenie vojakov na bojisku sa prostredníctvom fotografie a telegrafie dostalo na stránky novín a prinášalo čitateľom aktuálne informácie o dianí na bojisku. |
||
| ⚫ | |||
| ⚫ | |||
== Referencie == |
== Referencie == |
||
{{Referencie}} |
|||
<references /> |
|||
== Literatúra == |
== Literatúra == |
||
| Riadok 125: | Riadok 122: | ||
== Iné projekty == |
== Iné projekty == |
||
{{ |
{{Projekt|commons=Category:Crimean War}} |
||
| ⚫ | |||
| ⚫ | |||
[[Kategória:Krymská vojna| ]] |
[[Kategória:Krymská vojna| ]] |
||
Aktuálna revízia z 19:33, 1. november 2024
| Krymská vojna | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť osmanských vojen v Európe a Rusko-tureckých vojen | |||||||||
 Obraz Útok na Malakoff od Williama Simpsona | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
.svg){kind=small} Osmanská ríša Francúzsko (od roku 1854)  Spojené kráľovstvo (od roku 1854) .svg){kind=small} Sardínske kráľovstvo (od roku 1855)
|
 Ruská ríša.svg){kind=small} Grécko (do roku 1854)
| ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Abdülmecid I. Omar Paša Napoleon III. Jacques Leroy de Saint-Arnaud George Hamilton-Gordon Lord Palmerston FitzRoy Somerset Alfonso La Marmora
|
Mikuláš I. Alexander II. Alexander Menšikov Michail Gorčakov Ivan Paskevič Michail Voroncov Pavel Nachimov
| ||||||||
| Sila | |||||||||
| Celkovo: 673 900 235 568 309 268 97 864 21 000
|
Celkovo: 889 000 888 000 zmobilizovaných 324 478 nasadených | ||||||||
| Straty | |||||||||
| Celkovo: 165 363 - 223 000 45 400 95 615 22 182 2 166
|
Celkovo: 450 015 | ||||||||
Krymská vojna bol ozbrojený konflikt medzi Ruským impériom a koalíciou Osmanskej ríše, Francúzska, Spojeného kráľovstva a Sardínskeho kráľovstva v rokoch 1853 až 1856. Väčšina bojových operácií sa uskutočnila na polostrove Krym, k bojom menšej intenzity došlo aj v oblasti západného Turecka a Čierneho mora.
Medzi geopolitické príčiny vojny patril úpadok Osmanskej ríše („východná otázka“), expanzia Ruska v predchádzajúcich rusko-tureckých vojnách a snaha Veľkej Británie a Francúzska zachovať Osmanskú ríšu, aby sa zachovala rovnováha síl v rámci Koncertu veľmocí. Ohniskom sporu bol spor o práva kresťanských menšín v Palestíne, ktorá bola vtedy súčasťou Osmanskej ríše, pričom Francúzi presadzovali práva rímskokatolíkov a Rusko práva východnej pravoslávnej cirkvi.[1]
Cirkvi sa s Osmanmi dohodli, ale francúzsky cisár Napoleon III. aj ruský cár Mikuláš I. odmietli ustúpiť. Mikuláš vydal ultimátum, v ktorom požadoval, aby sa pravoslávni poddaní Osmanskej ríše dostali pod jeho ochranu. Británia sa pokúsila o sprostredkovanie a dohodla kompromis, s ktorým Mikuláš súhlasil. Keď Osmani požadovali zmeny v dohode, Mikuláš od nej odstúpil a pripravoval sa na vojnu.
V júli 1853 ruské vojská obsadili podunajské kniežatstvá[2] (dnes súčasť Rumunska, ale vtedy pod osmanskou zvrchovanosťou). Dňa 16. októbra 1853[3] Osmani po získaní prísľubov podpory od Francúzska a Británie vyhlásili Rusku vojnu.[4] Osmani pod vedením Omara Pašu viedli silnú obrannú kampaň a zastavili ruský postup pri Silistre (dnes v Bulharsku). Samostatná akcia na pevnostné mesto Kars v Osmanskej ríši viedla k obliehaniu a osmanský pokus o posilnenie posádky zničila ruská flotila v bitke pri Sinope v novembri 1853.
V januári 1854 vstúpili britské a francúzske flotily do Čierneho mora v obave z rastúceho vplyvu Ruského impéria.[2] V júni 1854 sa presunuli na sever k Varne a dorazili práve v čase, keď Rusi opustili Silistru. V Baltskom mori, neďaleko ruského hlavného mesta Petrohradu, anglicko-francúzska flotila zaviedla námornú blokádu a zablokovala početnú prevahu ruskej Baltskej flotily, čím spôsobila Rusku hospodárske škody blokovaním obchodu a zároveň prinútila Rusov držať veľkú armádu strážiacu Petrohrad pred potenciálnym spojeneckým útokom.
Po menšej potýčke pri Köstence (dnes Konstanca) sa spojeneckí velitelia rozhodli zaútočiť na hlavnú ruskú námornú základňu v Čiernom mori, Sevastopoľ na Kryme. Po dlhších prípravách sa spojenecké vojská vylodili na polostrove v septembri 1854 a po víťazstve v bitke pri Alme 20. septembra 1854 sa vydali na pochod do bodu južne od Sevastopola. Rusi 25. októbra podnikli protiútok, ktorý vyústil do bitky pri Balaklave, a boli odrazení, ale jednotky britskej armády boli v dôsledku toho vážne oslabené. Druhý ruský protiútok pri Inkermane sa skončil patovou situáciou.
V roku 1855 vyslalo talianske Sardínske kráľovstvo na Krym expedičné oddiely, ktoré sa pridali na stranu Francúzska, Veľkej Británie a Osmanskej ríše. Front sa ustálil na obliehaní Sevastopoľa, ktoré sa vyznačovalo krutými podmienkami pre vojská na oboch stranách. Menšie vojenské akcie sa uskutočnili na Kaukaze (1853 - 1855), v Bielom mori (júl - august 1854) a v severnom Tichomorí (1854 - 1855).
Sevastopoľ napokon padol po jedenástich mesiacoch, keď Francúzi zaútočili na pevnosť Malakoff. Rusko, ktoré bolo izolované a čelilo hrozbe invázie Západu, ak by vojna pokračovala, požiadalo v marci 1856 o mier. Francúzsko a Veľká Británia tento vývoj privítali vzhľadom na nepopularitu konfliktu na domácej scéne. Parížska mierová zmluva podpísaná 30. marca 1856 ukončila vojnu. Zakázala Rusku umiestňovať vojnové lode v Čiernom mori. Osmanské vazalské štáty Valašsko a Moldavsko sa stali z veľkej časti nezávislými. Kresťania v Osmanskej ríši získali určitú oficiálnu rovnoprávnosť a pravoslávna cirkev znovu získala kontrolu nad spornými kresťanskými cirkvami.[5]
Krymská vojna bola jedným z prvých konfliktov, v ktorom vojenské jednotky použili moderné technológie, ako napríklad výbušné delostrelecké granáty, železnice a telegraf.[6] Táto vojna bola tiež jednou z prvých, ktoré boli podrobne zdokumentované v písomných správach a na fotografiách. Vojna sa rýchlo stala symbolom logistických, zdravotníckych a taktických zlyhaní a zlého riadenia. Reakcia v Británii viedla k požiadavke profesionalizácie medicíny, ktorú najviac preslávila Florence Nightingalová, ktorá si získala celosvetovú pozornosť vďaka priekopníctvu modernej ošetrovateľskej starostlivosti pri ošetrovaní ranených.
Krymská vojna znamenala pre ruské impérium zlom. Vojna oslabila ruskú cársku armádu, vyčerpala štátnu pokladnicu a podkopala vplyv Ruska v Európe. Ríši trvalo desaťročia, kým sa zotavila. Poníženie Ruska prinútilo jeho vzdelané elity identifikovať svoje problémy a uznať potrebu zásadných reforiem. Rýchlu modernizáciu považovali za jediný spôsob, ako obnoviť postavenie impéria ako európskej mocnosti. Vojna sa tak stala katalyzátorom reforiem ruských spoločenských inštitúcií vrátane zrušenia nevoľníctva a reorganizácie súdnictva, miestnej samosprávy, vzdelávania a vojenskej služby.
Východná otázka
[upraviť | upraviť zdroj]Keďže Osmanská ríša v 19. storočí neustále slabla, Ruská ríša bola pripravená využiť túto situáciu a expandovať na juh. V 50. rokoch 19. storočia sa britské a francúzske impériá spojili s Osmanskou ríšou a boli odhodlané tomu zabrániť.[7] Historik A. J. P. Taylor tvrdil, že vojna nevyplynula z agresie, ale zo vzájomných obáv hlavných aktérov:
Krymská vojna bola v istom zmysle predurčená a mala hlboké príčiny. Ani Mikuláš I., ani Napoleon III., ani britská vláda nemohli z konfliktu kvôli prestíži ustúpiť, keď sa už spustil. Mikuláš potreboval podriadené Turecko kvôli bezpečnosti Ruska; Napoleon potreboval úspech kvôli svojmu domácemu postaveniu; britská vláda potrebovala nezávislé Turecko kvôli bezpečnosti východného Stredomoria... Krymskú vojnu spôsobil vzájomný strach, nie vzájomná agresia.[8]
Oslabenie Osmanskej ríše: 20. - 40. roky 19. storočia
[upraviť | upraviť zdroj]Na začiatku 19. storočia čelila Osmanská ríša viacerým existenčným problémom. Srbská revolúcia v roku 1804 viedla k autonómii prvého balkánskeho kresťanského národa v rámci ríše. Grécka vojna za nezávislosť, ktorá sa začala začiatkom roka 1821, poskytla ďalší dôkaz vnútornej a vojenskej slabosti ríše a páchanie krutostí osmanskými vojenskými jednotkami ríšu ešte viac oslabilo. Rozpustenie stáročného janičiarskeho zboru sultánom Mahmudom II. 15. júna 1826 (Vaka-i Hayriye) pomohlo ríši z dlhodobejšieho hľadiska, ale krátkodobo ju pripravilo o existujúcu stálu armádu. V roku 1827 anglo-francúzsko-ruská flotila zničila v bitke pri Navarine takmer všetky osmanské námorné jednotky. V roku 1830 sa Grécko po desiatich rokoch vojny a rusko-tureckej vojny (1828 – 1829) stalo nezávislým. Adrianopolský mier (1829) umožnila ruským a západoeurópskym obchodným lodiam voľný prechod cez čiernomorské úžiny. Autonómiu získalo aj Srbsko a podunajské kniežatstvá (Moldavsko a Valašsko) sa stali územiami pod ruskou ochranou.
Francúzsko využilo príležitosť a v roku 1830 obsadilo Alžírsko, ktoré bolo pod osmanskou nadvládou. V roku 1831 egyptský paša Muhammad Alí, najmocnejší vazal Osmanskej ríše, vyhlásil nezávislosť. Osmanské vojská boli porazené vo viacerých bitkách, čo prinútilo Mahmuda II. požiadať o ruskú vojenskú pomoc. V roku 1833 sa na brehoch Bosporu vylodila 10-tisícová ruská armáda, ktorá pomohla zabrániť Egypťanom v dobytí Konštantínopolu.
„Dôvody cárovho znepokojenia nie sú neznáme. Ibrahimov postup neohrozoval len Turecko. Priamo ohrozené boli aj práva, ktoré Rusku zabezpečovala postupnosť zmlúv. Vymenenie energickej albánskej dynastie v Konštantínopole namiesto slabých Osmanov bolo to posledné, čo si mocnosť, ktorá si prirodzene želala mať pod kontrolou bránu do Stredozemného mora, želala".[9] Rusko bolo spokojné so slabou vládou v Konštantínopole (Istanbule).
Výsledkom bolo podpísanie Hünkâr İskelesiskej zmluvy, z ktorej malo Rusko veľký prospech. Ustanovovalo sa v nej vojenské spojenectvo medzi Ruskou a Osmanskou ríšou v prípade útoku tretej strany na ich územie. V tajnej časti zmluvy však bolo Turecko oslobodené od povinnosti poskytnúť vojsko; namiesto toho prisľúbilo uzavrieť Bospor a Dardanely pre cudzie lode s výnimkou Ruska. Egypt zostal nominálne pod osmanskou zvrchovanosťou, ale de facto bol nezávislý.
V roku 1838, v podobnej situácii ako v roku 1831, bol egyptský kráľ Muhammad Alí nespokojný s nedostatkom kontroly a moci v Sýrii a obnovil vojenské akcie. Osmani prehrali s Egypťanmi v bitke pri Nezibe 24. júna 1839, ale zachránili ich Veľká Británia, Rakúsko, Prusko a Rusko, ktoré 15. júla 1840 podpísali v Londýne dohovor, ktorý Muhammadovi Alímu a jeho potomkom udelil právo zdediť moc v Egypte výmenou za stiahnutie egyptských vojsk zo Sýrie a Libanonu. Muhammad Alí musel navyše priznať formálnu závislosť od osmanského sultána. Po tom, ako Muhammad Alí odmietol splniť požiadavky dohovoru, spojenecká anglo-rakúska flotila zablokovala deltu Nílu, bombardovala Bejrút a dobyla Akko. Muhammad Alí potom prijal podmienky dohovoru.
Dňa 13. júla 1841, po vypršaní platnosti Hünkâr İskelesiskej zmluvy, bol pod tlakom európskych krajín podpísaný Londýnsky dohovor o úžinách. Nová zmluva zbavovala Rusko práva blokovať prejazd vojnových lodí do Čierneho mora v prípade vojny. Cesta do Čierneho mora tak bola pre britské a francúzske vojnové lode počas prípadného rusko-osmanského konfliktu otvorená.
Ruskí historici majú tendenciu považovať túto skutočnosť za dôkaz toho, že Rusko nemalo agresívne plány. Ruský historik V. N. Vinogradov píše: „Podpísanie dokumentov bolo výsledkom premyslených rozhodnutí: Nový Londýnsky dohovor záväzný pre všetkých, uzatváral Bospor a Dardanely. Vzhľadom na absenciu plánov na expanziu to bolo rozumné rozhodnutie“.
V roku 1838 Británia stratila záujem rozdrviť Osmanskú ríšu. Naopak, po uzavretí obchodnej zmluvy z roku 1838 získala Británia neobmedzený prístup na trhy Osmanskej ríše. „Británia zaviedla voči Porte colný dohovor, ktorý v skutočnosti premenil Osmanskú ríšu na virtuálnu zónu voľného obchodu.[10] Jej obchodné záujmy ju preto tlačili k ochrane integrity Osmanskej ríše. Z dlhodobého hľadiska Osmanská ríša stratila možnosť modernizácie a industrializácie, ale z krátkodobého hľadiska získala možnosť získať podporu európskych mocností (predovšetkým Veľkej Británie) v boji proti túžbe podrobených národov po sebaurčení a Ruska, ktoré sa snažilo potlačiť jej vplyv na Balkáne a v Ázii.
Európski politici verejne dávali Osmanom rozsiahle sľuby. Lord Palmerston, britský minister zahraničných vecí, v roku 1839 povedal: „Všetko, čo počúvame o rozklade tureckej ríše, o tom, že je to mŕtve telo alebo kmeň bez miazgy a podobne, je čistý a nefalšovaný nezmysel. Pri desiatich rokoch mieru pod európskou ochranou v spojení s vnútornými reformami sa mi nezdá, že by bol dôvod, prečo by sa z nej opäť nestala úctyhodná mocnosť.[11]
Orlando Figes tvrdil, že „motívom Britov pri presadzovaní liberálnych reforiem nebolo len zabezpečenie nezávislosti Osmanskej ríše od Ruska. Ich cieľom bolo aj podporiť vplyv Británie v Turecku“, ďalej: „presadzovať britské záujmy v oblasti voľného obchodu (čo mohlo znieť nádherne, ale pravdepodobne to Osmanskej ríši škodilo)“.[12]
„Britský vývoz do Osmanskej ríše, vrátane Egypta a podunajských kniežatstiev, sa v rokoch 1840 až 1851 zvýšil takmer trojnásobne (...) Z finančného hľadiska bolo teda pre Britániu veľmi dôležité zabrániť tomu, aby sa Osmanská ríša dostala do iných rúk.“[13]
„Od tohto momentu (1838) vývoz britského priemyselného tovaru do Turecka prudko stúpol. Do roku 1850 sa zvýšil jedenásťnásobne“.[10]
Pomoc západoeurópskych mocností alebo Ruska dvakrát zachránila Osmanskú ríšu pred zničením, ale zároveň Osmani stratili svoju nezávislosť v zahraničnej politike. Veľká Británia a Francúzsko si viac ako iné štáty želali zachovať integritu Osmanskej ríše, pretože nechceli, aby Rusko získalo prístup k Stredozemnému moru. Rovnaké obavy malo aj Rakúsko.
Ruský expanzionizmus
[upraviť | upraviť zdroj]
Rusko ako člen Svätej aliancie pôsobilo ako „európska polícia“, aby udržalo rovnováhu síl, ktorá bola ustanovená na Viedenskom kongrese v roku 1815. Rusko pomáhalo Rakúsku pri potláčaní uhorskej revolúcie v roku 1848 a očakávalo, že bude mať voľnú ruku pri riešení svojich problémov s Osmanskou ríšou, „chorým mužom Európy“. Británia však nemohla tolerovať ruskú dominanciu v osmanských záležitostiach, ktorá by spochybnila jej nadvládu vo východnom Stredomorí.[14]
Po storočiach osmanskej expanzie na sever a krymsko-nohanských nájazdov začalo Rusko začiatkom 17. storočia expandovať na juh cez riedko osídlené „divoké polia“ k teplovodným prístavom Čierneho mora, ktoré na rozdiel od hŕstky prístavov kontrolovaných Ruskom na severe nezamŕza. Cieľom bolo podporiť celoročný obchod a celoročné námorníctvo.[15] Snaha o dosiahnutie tohto cieľa priviedla vznikajúci ruský štát do konfliktu s ukrajinskými kozákmi, neskôr s Tatármi z Krymského chanátu,[16] a Čerkesmi.[17]
„Plán na rozvoj Ruska ako južnej veľmoci sa začal realizovať v roku 1776, keď Katarína poverila Poťomkina vedením Novoruska (Novorossie), riedko osídleného územia, ktoré bolo nedávno dobyté od Osmanov na severnom pobreží Čierneho mora, a nariadila mu kolonizovať túto oblasť.“[18] Keď Rusko dobylo tieto skupiny a získalo do vlastníctva ich územia, Osmanská ríša stratila nárazníkovú zónu proti ruskej expanzii a obe ríše sa dostali do priameho konfliktu. Konflikt s Osmanskou ríšou predstavoval aj dôležitú náboženskú otázku, keďže Rusko sa považovalo za ochrancu dejín východnej pravoslávnej cirkvi pod osmanskými ortodoxnými kresťanmi, s ktorými sa právne zaobchádzalo ako s občanmi druhej kategórie.[19] Osmanský reformný edikt z roku 1856, vyhlásený po vojne, do značnej miery zrušil väčšinu druhotriedneho postavenia, predovšetkým daň, ktorú platili len nemoslimovia.[20]
Británia sa bezprostredne obávala expanzie Ruska na úkor Osmanskej ríše. Briti si želali zachovať integritu Osmanskej ríše a obávali sa, že Rusko by mohlo postupovať smerom k britskej Indii alebo sa presunúť do Škandinávie či západnej Európy. Odvedenie pozornosti (v podobe Osmanskej ríše) na ruskom juhozápadnom krídle by túto hrozbu zmiernilo. Kráľovské námorníctvo chcelo tiež zabrániť hrozbe silného ruského cisárskeho námorníctva.[21] Taylor uviedol britskú perspektívu:
Krymská vojna sa viedla skôr kvôli Európe než kvôli východnej otázke; viedla sa proti Rusku, nie v prospech Turecka.... Briti bojovali proti Rusku z nevôle a predpokladali, že jeho porážka posilní európsku rovnováhu síl.[22]
Kvôli „britským obchodným a strategickým záujmom na Blízkom východe a v Indii“[23] sa Briti pridali k Francúzom, čím „upevnili spojenectvo s Britániou a... posilnili jej vojenskú moc“.[23] Medzi tých, ktorí podporovali britskú stratégiu, patrili Karl Marx a Friedrich Engels.[24] Marx vo svojich článkoch pre New-York Tribune okolo roku 1853 vnímal krymskú vojnu ako konflikt medzi demokratickými ideálmi Západu, ktorý sa začal „veľkým hnutím roku 1789“, proti „Rusku a absolutizmu“. Osmanskú ríšu označil za nárazník proti vzoru expanzionizmu cára.[25] Marx a Engels tiež obvinili lorda Palmerstona, že sa zahráva so záujmami Ruska a neseriózne sa pripravuje na konflikt.[24][26] Marx veril, že Palmerston je podplatený Ruskom, a toto presvedčenie zdieľal aj s Davidom Urquhartom.[26][27] Urquhart bol zasa britský politik, ktorý bol hlavným zástancom Osmanskej ríše.[28]
Michail Pogodin, profesor histórie na Moskovskej univerzite, poskytol Mikulášovi I. zhrnutie ruskej politiky voči Slovanom počas vojny. Mikulášova odpoveď bola plná výčitiek voči Západu. Mikuláš zdieľal Pogodinov pocit, že úloha Ruska ako ochrancu pravoslávnych kresťanov v Osmanskej ríši nebola pochopená a že Západ s Ruskom zaobchádza nespravodlivo. Mikuláš schvaľoval najmä nasledujúcu pasáž:[29]
Francúzsko zaberá Alžírsko Turecku a Anglicko takmer každý rok anektuje ďalšie indické kniežatstvo: nič z toho nenarušuje rovnováhu síl; ale keď Rusko obsadí Moldavsko a Valašsko, hoci len dočasne, naruší to rovnováhu síl. Francúzsko obsadí Rím a zostane tam niekoľko rokov v čase mieru: to nič neznamená; ale Rusko len pomyslí na obsadenie Konštantínopolu a mier v Európe je ohrozený. Angličania vyhlasujú vojnu Číňanom, ktorí ich, ako sa zdá, urazili: nikto nemá právo zasiahnuť; ale Rusko je povinné požiadať Európu o povolenie, ak sa háda so svojím susedom. Anglicko sa vyhráža Grécku, aby podporilo falošné nároky mizerného Žida, a páli jeho flotilu: to je zákonný krok; Rusko však požaduje zmluvu na ochranu miliónov kresťanov, a to sa považuje za posilnenie jeho postavenia na Východe na úkor rovnováhy síl. Od Západu nemôžeme očakávať nič iné ako slepú nenávisť a zlobu.... (poznámka na margo Mikuláša I.: „To je celá pointa“). — Memorandum Michaila Pogodina Mikulášovi I., 1853[30]
Rusko bolo vojensky slabé, technologicky zaostalé a administratívne neschopné. Napriek veľkým ambíciám smerom na juh nemalo vybudovanú železničnú sieť týmto smerom a jeho komunikácie boli slabé. Jeho byrokracia bola preplnená úplatkárstvom, korupciou a neefektívnosťou a nebola pripravená na vojnu. Jej námorníctvo bolo slabé a technologicky zaostalé. Jej armáda, hoci bola veľmi početná, trpela plukovníkmi, ktorí si privyrábali na žoldoch, slabou morálkou a technologickým deficitom v porovnaní s Britániou a Francúzskom. Na konci vojny sa hlboké nedostatky ruských ozbrojených síl ukázali ako zjavné a ruské vedenie bolo odhodlané ich reformovať.[31][32]
Bez ohľadu na to, aké veľké boli problémy Ruska, Rusko verilo, že problémy Osmanov sú väčšie. „V boji jeden na jedného Mikuláš (cár) nepochyboval, že porazí osmanské vojská a námorníctvo“.[33] Ruská zahraničná politika nechápala význam obchodných záujmov Veľkej Británie a nerozumela zmenám situácie po uzavretí anglo-osmanskej zmluvy v roku 1838. Rusko sa pokúsilo „čestne“ rokovať so Spojeným kráľovstvom o rozdelení Osmanskej ríše a urobilo ústupky, aby eliminovalo všetky námietky Spojeného kráľovstva.
„Ako sme videli, cár Mikuláš sa vždy usiloval o udržanie srdečného porozumenia s Anglickom v súvislosti s východnou otázkou a začiatkom jari 1853 absolvoval sériu rozhovorov so sirom Georgeom Hamiltonom Seymourom, vtedajším britským veľvyslancom v Petrohrade.“[34] Cár Mikuláš I. ubezpečil, že nemá v úmysle zmocniť sa Konštantínopolu a území na Balkáne, sám ponúkol Británii ovládnutie Egypta a Kréty.[35] Ústupky pri uzatváraní Londýnskeho dohovoru o úžinách boli urobené už skôr v roku 1841. „Podpísaním dohovoru sa Rusi vzdali svojho výsadného postavenia v Osmanskej ríši a kontroly nad úžinami, a to všetko v nádeji na zlepšenie vzťahov s Britániou a izoláciu Francúzska“.[36] Británia však po roku 1838 mala záujem zachovať integritu Osmanskej ríše a všetky ruské návrhy odmietla. „Pád Osmanskej ríše však nebol požiadavkou britskej politiky na Východe. Slabý osmanský štát najlepšie vyhovoval britským záujmom“.[37]
Vojna
[upraviť | upraviť zdroj]Vojnu vyvolal vpád ruských vojsk na územie dnešného Rumunska, Moldavska a Valašska v júli 1853, ktoré v tom čase patrilo Osmanskej ríši. Rusko sa snažilo posilniť svoje mocenské pozície na Balkáne na úkor Turkov. To nevyhovovalo ostatným veľmociam, hlavne Spojenému kráľovstvu a Francúzsku.
Po napadnutí svojho územia vypovedala Osmanská ríša v októbri 1853 Rusku vojnu. Británia a Francúzsko vyslali na ochranu Istanbulu svoje vojnové lode. Turci porazili Rusov pri rumunskom meste Oltenita, Rusom sa však podarilo zničiť tureckú flotilu pri Sinope.
Začiatkom roku 1854 vplávali do Čierneho mora vojnové lode Spojeného kráľovstva a Francúzska na ochranu osmanského loďstva. Ruské jednotky zaútočili na osmanské vojsko v Bulharsku.
Útok na Krym
[upraviť | upraviť zdroj]
28. marca 1854 vypovedali vojnu Rusku Spojené kráľovstvo a Francúzsko. Spojenci sa 13. marca vylodili na západnom Kryme s asi 55 000 mužmi, severne od mesta Sevastopoľ. Pri rieke Alma sa im 21. septembra 1854 podarilo zvíťaziť nad Rusmi (okolo 4 000 mŕtvych Rusov a 2000 mŕtvych spojencov). Nakoniec sa spojeneckej armáde podarilo 4. októbra obkľúčiť Sevastopoľ, ktorý bol pevnosťou a dôležitou námornou základňou ruského námorníctva. 25. októbra sa Rusi neúspešne pokúsili prelomiť obkľúčenie v časti britského sektoru, neďaleko od prístavného mestečka Balaklava. Následný protiútok britskej ľahkej kavalérie skončil masakrom vďaka ruskej krížovej delostreleckej paľbe.[38] Začala sa zákopová vojna, ktorá predznamenala spôsob boja na frontoch 1. svetovej vojny. 5. novembra nevyšiel Rusom pokus o vrazenie klinu medzi spojenecké vojská pri Inkermane. Porážka si vyžiadala 12 000 mŕtvych. Spojenci stratili viac ako 4 000 mužov.
V januári 1855 vypovedalo vojnu Rusku aj Sardínske kráľovstvo. Jeho premiér gróf C. Cavour vyslal na Krym vojsko. Spojenci sa 7. júna pokúsili útokom dobyť Sevastopoľ, ale nepodarilo sa im to ani za cenu 7 000 mŕtvych a ranených. Straty Rusov boli ešte vyššie.
Druhý pokus o desať dní neskôr bol takisto neúspešný. 16. augusta sa neúspechom skončil pokus Rusov o prelomenie obliehania. Výsledkom bolo viac ako 8 000 mŕtvych. Obrancovia Sevastopoľa boli v ťažkej situácii a 8. septembra 1855 kapitulovali.
Výsledok
[upraviť | upraviť zdroj]30. marca 1856 bola v Paríži podpísaná mierová zmluva. Podpísali ju Rusko, Osmanská ríša, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Sardínske kráľovstvo (Piemont), Rakúsko a Prusko. Boli obnovené predvojnové hranice medzi Ruskom a Tureckom a Turci museli súhlasiť s demilitarizáciou Čierneho mora a dolného toku Dunaja. K Moldavsku bola pripojená južná Besarábia a došlo k medzinárodnému uznaniu autonómie Moldavska a Valašska pod formálnou tureckou zvrchovanosťou.
Neschopnosť spojencov poraziť za krátky čas ruskú armádu, ktorá bola technicky zaostalejšia, súvisela okrem nepochopenia nového druhu vojny spojeneckým velením s neschopnosťou a niekedy aj nemožnosťou využiť vlastnú technologickú a vojenskú prevahu. Svoju úlohu zohrávala tiež dĺžka zásobovacích línií armád bojujúcich na Kryme. Samozrejme aj húževnatosť ruských vojakov brániacich sa na svojom území a ich dokonalá znalosť terénu spolu so systémom opevnení okolo Sevastopoľa prispeli k tomu, že ruská armáda dokázala tak dlho odolávať. Krymská vojna sa stala prvou vojnou, o ktorej aktuálnom vývoji sa čitatelia dozvedali vďaka telegrafu a fotografii (spojeneckých vojakov a miesta bojov fotografoval najmä Angličan Roger Fenton). Utrpenie vojakov na bojisku sa prostredníctvom fotografie a telegrafie dostalo na stránky novín a prinášalo čitateľom aktuálne informácie o dianí na bojisku.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ The Crimean War | History Today [online]. www.historytoday.com, [cit. 2024-10-27]. Dostupné online.
- ↑ a b Crimean War | Map, Summary, Combatants, Causes, & Facts | Britannica [online]. www.britannica.com, 2024-09-27, [cit. 2024-10-27]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Crimea war of 1853-1856 began [online]. Presidential Library, [cit. 2024-10-27]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ KERR, Paul. The Crimean War. [s.l.] : Boxtree, 1997. Google-Books-ID: lfgiAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7522-1112-1. S. 17. (po anglicky)
- ↑ FIGES, Orlando. Crimea: The Last Crusade. [s.l.] : Allen Lane, 2010. Google-Books-ID: Dw5dRwAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7139-9704-0. S. 415. (po anglicky)
- ↑ ROYLE, Trevor. Crimea: The Great Crimean War, 1854-1856. [s.l.] : Little, Brown, 1999. Google-Books-ID: yOPBQgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-316-64849-3. S. predslov. (po anglicky)
- ↑ ANDERSON, Matthew Smith. The Eastern Question, 1774-1923: A Study in International Relations. [s.l.] : Macmillan, 1966. Google-Books-ID: PsdsAAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-333-03781-2. S. 37. (po anglicky)
- ↑ TAYLOR, A. J. P.. THE STRUGGLE FOR MASTERY IN EUROPE 1848-1918. [s.l.] : [s.n.], 1963. Google-Books-ID: pJiItQXcZ8AC. Dostupné online. S. 60-61. (po anglicky)
- ↑ MARRIOTT, Sir John Arthur Ransome. The Eastern Question: An Historical Study in European Diplomacy. [s.l.] : Clarendon Press, 1917. Google-Books-ID: 2BJWAAAAYAAJ. Dostupné online. S. 222. (po anglicky)
- ↑ a b FIGES, Orlando. The Crimean War: A History. [s.l.] : Henry Holt and Company, 2011-04-12. Google-Books-ID: dimVhWPx_88C. Dostupné online. ISBN 978-1-4299-9724-9. S. 32. (po anglicky)
- ↑ MARRIOTT, Sir John Arthur Ransome. The Eastern Question: An Historical Study in European Diplomacy. [s.l.] : Clarendon Press, 1917. Google-Books-ID: 2BJWAAAAYAAJ. Dostupné online. S. 214. (po anglicky)
- ↑ FIGES, Orlando. The Crimean War: A History. [s.l.] : Henry Holt and Company, 2011-04-12. Google-Books-ID: dimVhWPx_88C. Dostupné online. ISBN 978-1-4299-9724-9. S. 58. (po anglicky)
- ↑ BADEM, Candan. “The” Ottoman Crimean War: (1853 - 1856). [s.l.] : BRILL, 2010. Google-Books-ID: DXoYJikZ7ygC. Dostupné online. ISBN 978-90-04-18205-9. S. 59. (po anglicky)
- ↑ SETON-WATSON, Hugh. The Russian Empire, 1801-1917. [s.l.] : Clarendon Press, 1988. Google-Books-ID: 40KbWNve4XkC. Dostupné online. ISBN 978-0-19-822152-4. S. 280-319. (po anglicky)
- ↑ FIGES, Orlando. Crimea: The Last Crusade. [s.l.] : Allen Lane, 2010. Google-Books-ID: Dw5dRwAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7139-9704-0. S. 11. (po anglicky)
- ↑ LINCOLN, W. Bruce. The Romanovs : autocrats of all the Russias. [s.l.] : New York : Dial Press, 1981. Dostupné online. ISBN 978-0-385-27187-5. S. 114-116.
- ↑ Internet Archive: Digital Library of Free & Borrowable Texts, Movies, Music & Wayback Machine [online]. archive.org, [cit. 2024-10-27]. Dostupné online.
- ↑ FIGES, Orlando. The Crimean War: A History. [s.l.] : Henry Holt and Company, 2011-04-12. Google-Books-ID: dimVhWPx_88C. Dostupné online. ISBN 978-1-4299-9724-9. S. 23. (po anglicky)
- ↑ FIGES, Orlando. Crimea: The Last Crusade. [s.l.] : Allen Lane, 2010. Google-Books-ID: Dw5dRwAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7139-9704-0. (po anglicky)
- ↑ LAPIDUS, Ira M.. A History of Islamic Societies. [s.l.] : Cambridge University Press, 2002-08-22. Google-Books-ID: I3mVUEzm8xMC. Dostupné online. ISBN 978-0-521-77933-3. (po anglicky)
- ↑ STRACHAN, Hew. Soldiers, Strategy and Sebastopol. The Historical Journal, 1978-06, roč. 21, čís. 2, s. 303–325. Dostupné online [cit. 2024-10-27]. ISSN 1469-5103. DOI: 10.1017/S0018246X00000558. (po anglicky)
- ↑ TAYLOR, A. J. P.. THE STRUGGLE FOR MASTERY IN EUROPE 1848-1918. [s.l.] : [s.n.], 1963. Google-Books-ID: pJiItQXcZ8AC. Dostupné online. S. 61. (po anglicky)
- ↑ a b COWLEY, Robert; PARKER, Geoffrey. The Reader's Companion to Military History. [s.l.] : Houghton Mifflin, 2001. Google-Books-ID: 7XhYngEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-618-12742-9. (po anglicky)
- ↑ a b KISSIN, S. F.. War And The Marxists: Socialist Theory And Practice In Capitalist Wars, 1848-1918. [s.l.] : Routledge, 2020-01-23. Dostupné online. ISBN 978-1-000-00980-4. (po anglicky)
- ↑ The Russian Menace to Europe and the Crimean War - by Marx and Engels 1853-5 [online]. www.marxists.org, [cit. 2024-10-27]. Dostupné online.
- ↑ a b WHEEN, Francis. Karl Marx: A Life. [s.l.] : W. W. Norton & Company, 2000. Google-Books-ID: RY85Wf7jeEMC. Dostupné online. ISBN 978-0-393-04923-7. S. 211. (po anglicky)
- ↑ The Story of the Life of Lord Palmerston by Karl Marx [online]. www.marxists.org, [cit. 2024-10-27]. Dostupné online.
- ↑ Karl Marx: A Life--ch07 [online]. www.marxists.org, [cit. 2024-10-27]. Dostupné online.
- ↑ FIGES, Orlando. The Crimean War: A History. [s.l.] : Henry Holt and Company, 2011-04-12. Google-Books-ID: dimVhWPx_88C. Dostupné online. ISBN 978-1-4299-9724-9. S. 134. (po anglicky)
- ↑ KEATING, Joshua. The Long History of Russian Whataboutism. Slate, 2014-03-21. Dostupné online [cit. 2024-10-27]. ISSN 1091-2339. (po anglicky)
- ↑ JELAVICH, Barbara. St. Petersburg and Moscow: Tsarist and Soviet Foreign Policy, 1814-1974. [s.l.] : Indiana University Press, 1974. Google-Books-ID: 1N9oAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-253-35050-3. S. 119. (po anglicky)
- ↑ FULLER, William C.. Strategy and Power in Russia, 1600-1914. [s.l.] : Free Press, 1992. Google-Books-ID: 0ttoAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-02-910977-9. S. 252-259. (po anglicky)
- ↑ BADEM, Candan. “The” Ottoman Crimean War: (1853 - 1856). [s.l.] : BRILL, 2010. Google-Books-ID: DXoYJikZ7ygC. Dostupné online. ISBN 978-90-04-18205-9. S. 62. (po anglicky)
- ↑ MARRIOTT, Sir John Arthur Ransome. The Eastern Question: An Historical Study in European Diplomacy. [s.l.] : Clarendon Press, 1917. Google-Books-ID: 2BJWAAAAYAAJ. Dostupné online. S. 229. (po anglicky)
- ↑ MARRIOTT, Sir John Arthur Ransome. The Eastern Question: An Historical Study in European Diplomacy. [s.l.] : Clarendon Press, 1917. Google-Books-ID: 2BJWAAAAYAAJ. Dostupné online. S. 230. (po anglicky)
- ↑ FIGES, Orlando. The Crimean War: A History. [s.l.] : Henry Holt and Company, 2011-04-12. Google-Books-ID: dimVhWPx_88C. Dostupné online. ISBN 978-1-4299-9724-9. S. 68. (po anglicky)
- ↑ BADEM, Candan. “The” Ottoman Crimean War: (1853 - 1856). [s.l.] : BRILL, 2010. Google-Books-ID: DXoYJikZ7ygC. Dostupné online. ISBN 978-90-04-18205-9. S. 68. (po anglicky)
- ↑ Zo 673 útočiacich jazdcov niekoľkých regimentov ľahkej jazdy, ktoré viedol lord Cardigan, ich zahynulo 113, a 134 bolo zranených. Túto udalosť oslávil v populárnej básni dobový básnik Alfred Tennyson. In: CHANDLER, D. G. (ed.): The Oxford History of the British Army. Oxford : Oxford University Press, 1996, s. 182.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- FIGES, Orlando. Crimea : The Last Crusade. 1. vyd. London : Penguin Books, 2011. 575 s. ISBN 978-0-141-01350-3.
- KUNEC, Patrik: Krymská vojna (1853 - 1856) : Prvý médiami sledovaný vojnový konflikt. In: Historická revue č. 11/2016, s. 44 - 49. ISSN 1335-6550 Dostupné online.
- TARLE, Jevgenij Viktorovič. Krymská válka I., II.. 1. vyd. Praha : Naše vojsko, 1951. 599 a 704 s.
- WOHLMUTH, Petr. Východ proti Západu? Krymská válka (1853-1856) pohledem historické antropologie. 1. vyd. Praha : Univerzita Karlova - Karolinum, 2020. 432 s. ISBN 978-80-246-4602-2.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Krymská vojna
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Crimean War na anglickej Wikipédii.