Bulharské kniežatstvo
Bulharské kniežatstvo
| |||||||
Geografia
| |||||||
| Obyvateľstvo | |||||||
| Štátny útvar | |||||||
Vznik
|
|||||||
Zánik
|
|||||||
| |||||||
.png)
.svg){kind=small}
Bulharské kniežatstvo (bulharský Княжество България – Kňažestvo Bălgarija) bol autonómny štát Osmanskej ríše na Balkáne v rokoch 1878 – 1908. Bulharské kniežatstvo vzniklo po Berlínskom kongrese z tzv. Veľkého Bulharska, ktoré vzniklo po Sanstefanskej mierovej zmluve a zaniklo v roku 1908 vyhlásením Bulharského cárstva (kráľovstva).
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Vznik
[upraviť | upraviť zdroj]Na konci 18. storočia začalo bulharské národné obrodenie. Spočiatku čisto kultúrne hnutie sa postupne zmenilo v hnutie s politickými požiadavkami. V roku 1876 bolo krvavo potlačené protiosmanské Aprílové povstanie. O rok neskôr prepukla rusko-turecká vojna. Jedným z dôsledkov ruského víťazstva bol aj vznik autonómneho Bulharského kniežatstva v roku 1878.
Alexander von Battenberg kniežaťom
[upraviť | upraviť zdroj]Keď bol v roku 1878 ustanovený autonómny bulharský štát pod formálnou osmanskou suverenitou, mal byť na jeho čele knieža zvolený bulharskou elitou a schválený európskymi mocnosťami. V rámci politického kompromisu medzi silným vplyvom Ruska a obavami zvyšku Európy z rusofilného Balkánu padla nakoniec voľba na Alexandra, ktorý bol synovcom manželky vtedajšieho cára Alexandra II. Alexander bol druhým synom Alexandra princa Hesensko-Rýnskeho a jeho morganatickej manželky Júlie, rodnej grófky Hauke (neskoršej princeznej z Battenbergu).
Aj keď mal Alexander z počiatku konzervatívne postoje, začal po faktickom neúspechu svojho (prerusko-) absolutistického puča v rokoch 1881 – 1883 podporovať liberálnu politiku. Zaslúžil sa o spojenie formou personálnej únie bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie na jeseň. V roku 1885 mal značný osobný podiel na odrazení srbského útoku v tom istom roku. Tieto skutky mu priniesli veľkú popularitu v Bulharsku, zároveň však nespokojnosť Ruska nad jeho samostatnými aktivitami. To sa potom odrazilo aj na jeho rodinnom živote – Alexander usiloval o svadbu s pruskou princeznou Viktóriou, na priamy zásah kancelára Bismarcka však bol odmietnutý z obáv o to, že by svadba mohla byť považovaná za ďalšie nepriateľské gesto namierené proti Rusku.
Zjednotenie s Východnou Ruméliou
[upraviť | upraviť zdroj]6. septembra 1885 bola po nekrvavej revolúcii pripojená k bulharskému kniežatstvu Východná Rumélia, ktorá bola od roku 1878 poloautonómnou provinciou Osmanskej ríše. Tento deň sa ako „Deň zjednotenia“ stal zároveň bulharským štátnym sviatkom. 17. apríla 1886 však bola vo Východnej Rumélii nominálne obnovená zvrchovanosť Osmanskej ríše a bulharské knieža sa stal generálnym guvernérom tohoto regiónu, ktorý aj naďalej zostal pod faktickou kontrolou Bulharska. Nominálnou súčasťou Osmanskej ríše bola Východná Rumélia až do vyhlásenia úplnej nezávislosti Bulharska 5. októbra 1908, keď sa zároveň Bulharsko premenilo v Bulharské cisárstvo.
Abdikácia Alexandra a nástup sasko-kobursko-gothajskej dynastie
[upraviť | upraviť zdroj]V auguste 1886 vypukol vojenský prevrat, ktorý Alexandra donútil utiecť z krajiny. Aj keď sa Stambolovovi podarilo povstalcov spacifikovať a vrátiť Alexandra na trón, jeho pozícia prestala byť dlhodobo udržateľná a v septembri toho istého roku bol prinútený abdikovať. S hlbokým rozčarovaním podpísal abdikačnú zmluvu so slovami „Bože, pomáhaj Bulharsku.“ Regentom sa stal Stambolov.
V roku 1887, len 9 rokov po ustanovení Bulharského kniežatstva po abdikácii kniežaťa Alexandra I., nastúpil na kniežací stolec v Bulharsku Ferdinand Sasko-kobursko-gothajský. Bol následníkom princa Alexandra, ktorého vystriedal na tróne práve vo chvíli, keď sa zdalo, že bulharský štát čaká veľký rozvoj. Počas jeho vlády, krajina urobila značný pokrok v mnoho sférach – politickej, ekonomickej, kultúrnej, ako aj obrannej.
Zánik
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1908 bulharské knieža Ferdinand vyhlasuje vo Veľkom Tarnove nezávislosť Bulharska od Osmanskej ríše, prijíma titul cára a vládne ako cár Ferdinand I.