Preskočiť na obsah

Bitka pri Moháči (1526)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bitka pri Moháči
Súčasť Osmanských vojen v Európe a Osmansko-habsburských vojen

Bitka pri Moháči
Dátum 29. august 1526
Miesto Moháč, Uhorsko
Výsledok Drvivé víťazstvo Osmanskej ríše;
Protivníci
Osmanská ríša Uhorsko
Chorvátske kráľovstvo
Krajiny českej koruny
Rímsko-nemecká ríša
Bavorske vojvodstvo
Pápežský štát
Poľské kráľovstvo
Velitelia
Süleyman I.
Pargalı Ibrahim Paša
Malkoçoğlu Balı Bey
Devlet I. Giray
Gazi Hüsrev Bey
Behram Paša 		Ľudovít II. Jagelovský †
Pavol Tomori †
Juraj Zápoľský †
Štefan VII. Bátory
Sila
~ 55 000–70 000 mužov
200 kanónov 		~ 25 000–30 000 mužov
80 kanónov (iba 50 ich prišlo načas)
Straty
~ 1500–2000 ~ 14 000–20 000+
Uhorsko-turecké vojny
Rovine – Nicopolis – Varna – Kosovo – Belehrad – Moháč

Bitka pri Moháči (maď. Mohácsi csata, tur. Mohaç Meydan Muharebesi) bola jedna z najvýznamnejších bitiek v histórii strednej Európy. Odohrala sa 29. augusta 1526 blízko Moháča (Uhorsko) medzi Uhorskom, vedeným Ľudovítom II., a Osmanskou ríšou, vedenou Süleymanom I. Víťazstvo Osmanov viedlo k rozdeleniu Uhorska na niekoľko storočí medzi Osmanskú ríšu, Habsburskú monarchiu a Sedmohradské kniežatstvo. Smrť Ľudovíta II. pri úteku z bitky znamenala koniec Jagelovskej dynastie v Uhorsku a Čechách, a dynastické nároky tak prešli na Habsburgovcov. Bitka pri Moháči znamenala koniec stredoveku v Uhorsku.

Pozadie

[upraviť | upraviť zdroj]

Pokles Uhorskej kráľovskej moci (1490 - 1526)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti absolutistického kráľa Mateja Korvína v roku 1490 uhorskí magnáti, ktorí nechceli ďalšieho tvrdého kráľa, dokázali dosadiť na trón notoricky slabého Českého kráľa Vladislava II., ktorý vládol ako uhorský kráľ Vladislav II. v rokoch 1490 až 1516. Bol známy ako kráľ Dobře (slovensky Dobre), za svoj zvyk akceptovať bez akýchkoľvek pochybností všetky petície a dokumenty, ktoré mu boli predložené.[1] Kráľ Vladislav II. krátko po svojom zvolení daroval väčšinu uhorských kráľovských majetkov, regálov a honorárov šľachte. Týmto sa kráľ snažil stabilizovať svoju novú vládu a zachovať si svoju popularitu medzi magnátmi.

Vzhľadom na naivnú fiškálnu a pozemkovú politiku kráľovského dvora začala centrálna moc čeliť vážnym finančným ťažkostiam, najmä v dôsledku rozšírenia feudálnych území na kráľovské náklady. Šľachtickými pozemkami parlamentu sa podarilo znížiť daňové zaťaženie o 70 - 80% na úkor schopnosti krajiny obrániť sa. Vladislav sa stal bezmocnou „bábkou“ magnátov; bez ich súhlasu nemohol rozhodovať.

Stála žoldnierska armáda (čierny pluk) Mateja Korvína bola šľachtou rozpustená. Magnáti tiež demontovali národné správne systémy a byrokraciu v celej krajine. Obrana krajiny poklesla, keď príslušníci pohraničnej stráže a hradné posádky nedostávali zaplatené, pevnosti upadali a boli zrušené iniciatívy na zvýšenie daní na posilnenie obrany. Medzinárodná rola Uhorska poklesla, jeho politická stabilita sa otriasala; sociálny progres bol na mŕtvom bode. Príchod protestantizmu ešte viac zhoršil vnútorné vzťahy v krajine.

Najmocnejší šľachtici boli zaneprázdnení utláčaním roľníkov a vzájomnými rozpormi, nerozpoznali naliehavosť agonistickej výzvy kráľa Ľudovíta II. (syn Vladislava II. vládol v Čechách a Uhorsku v rokoch 1516 - 1526) o podporu proti Turkom.

V roku 1514 čelil oslabený a starý kráľ Vladislav II. veľkému roľníckemu povstaniu pod vedením Juraja Dóžu, ktorý bol nemilosrdne rozdrvený šľachticmi pod vedením Jána Zápoľského. Po Dóžovom povstaní brutálne potlačenie roľníkov výrazne pomohlo tureckej invázii v roku 1526, pretože Uhorsko už viac nebolo politicky zjednoteným národom.

V roku 1522 sa uhorský mladý kráľ Ľudovít II. oženil s Máriou Habsburskou. Osmani videli tento Jagelovsko-habsburský manželský zväzok ako hrozbu pre ich moc na Balkáne a usilovali sa preto o jeho ukončenie. Keď sa Süleyman I. dostal v roku 1520 k moci, vysoká Porta dala Uhorsku prinajmenšom jednu a možno dve ponuky mieru. Ľudovít to z nejasných dôvodov odmietol. Je možné, že Ľudovít si bol dobre vedomý situácie v Uhorsku (najmä po tom, čo Osmani porazili Perziu v bitke pri Čaldiráne (1514) a poľsko-osmanským mierom od roku 1525) a veril, že vojna je lepšou možnosťou ako mier. Dokonca aj v čase mieru napadli Osmani uhorské krajiny a dobyli malé územia (s pohraničnými hradmi), ale posledná bitka ešte stále ponúkla Ľudovítovi záblesk nádeje. Následne nasledovala ďalšia osmansko-uhorská vojna a v júni 1526 postupovala po Dunaji osmanská výprava.

Udalosti v Európe a francúzsko-osmanské spojenectvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzsky kráľ František I. bol porazený v bitke pri Pavii dňa 24. februára 1525 vojskami Habsburského cisára svätej ríše rímskej, Karla V. Po niekoľkých mesiacoch v zajatí bol František I. nútený podpísať madridskú zmluvu.

V okamihu európskej diplomacie utvoril František formálne francúzsko-osmanské spojenectvo so sultánom Süleymanom I. ako proti Karlovi V. Francúzsko-osmanské strategické a niekedy taktické spojenectvo trvalo okolo troch storočí.

Na zmiernenie habsburského tlaku na Francúzsko v roku 1525 požiadal František Süleymana o vojnu proti Svätej ríši rímskej, a cesta z Turecka do Svätej ríše rímskej viedla cez Uhorsko. Žiadosť francúzskeho kráľa sa dobre zhodovala s ambíciami Süleymana v Európe a dala mu podnet na útok na Uhorsko v roku 1526, čo viedlo k bitke pri Moháči.

Uhorské kráľovstvo pred rokom 1526 a 3 časti, na ktoré bolo rozdelené po bitke pri Moháči: Kráľovské Maďarsko, Sedmohradsko a časť, ktorá bola pripojená k Osmanskej ríši (červená: Osmanská ríša, fialová: Sedmohradsko, zelená: Kráľovské Uhorsko, modrá: Habsburské Rakúsko a Čechy).

Prípravy

[upraviť | upraviť zdroj]

Uhorsko bolo dlho proti osmanskej expanzii v juhovýchodnej Európe, avšak v roku 1521 Turci postupovali po Dunaji a obsadili Belehrad, najsilnejšiu uhorskú pevnosť na Dunaji a Šabac. Týmto sa väčšina južného Uhorska stala neudržateľnou.

Strata Belehradu spôsobila v Uhorsku veľké znepokojenie. Obrovská kráľovská armáda o sile 60 000 mužov - ktorú viedol kráľ, ale bola naverbovaná príliš neskoro a príliš pomaly - zanedbávala jedlo. Armáda sa preto spontánne rozpustila pod tlakom hladu a chorôb, bez toho, aby sa pokúsila znovu dobyť Belehrad, ktorý v tej dobe patril Osmanom. V roku 1523 sa arcibiskup Pavol Tomori, statočný kňazský vojak, stal kapitánom južného Uhorska. Všeobecná apatia, ktorá charakterizovala krajinu, ho prinútila opierať sa o svoje vlastné biskupské príjmy, keď začal opravovať a posilňovať druhú líniu uhorského pohraničného obranného systému. Pétervárad padol 15. júla 1526 do rúk Turkov kvôli chronickému nedostatku obranných posádok hradu. Asi 400 km pozdĺž Dunaja medzi Petrovaradínom a Budínom neexistovalo jediné uhorské mesto, obec alebo opevnenie akéhokoľvek druhu.

O tri roky neskôr sa osmanská armáda vydala dňa 16. apríla 1526 z Konštantínopolu na čele so samotným Süleymanom I. Uhorskí šľachtici, ktorí si stále neuvedomovali veľkosť blížiaceho sa nebezpečenstva, nezohľadnili okamžite výzvu svojho kráľa na vojsko. Uhri sa nakoniec zhromaždili do troch hlavných jednotiek: sedmohradská armáda pod vedením Jána Zápoľského, poverená strážením priechodov v južných Karpatoch, s 8 000 až 13 000 mužmi; hlavná armáda pod vedením samotného Ľudovíta (okrem početných žoldnierov zo Španielska, Nemecka, Česka a Srbska); a ďalšia menšie vojsko, ktorému velil chorvátsky gróf Krištof Frankopan a malo okolo 5 000 mužov. Osmani nasadili najväčšie delostrelectvo v tej dobe, ktoré zahŕňalo približne 300 kanónov, zatiaľ čo uhorské vojsko malo iba 85 kanónov,[2] hoci tento počet bol väčší ako v iných vtedajších západoeurópskych armádach nasadených na bojiskách počas veľkých konfliktov západoeurópskych veľmocí.

Ľudovít II., ktorý zomrel v bitke pri Mohačí.

Geografická oblasť znamenala, že Uhri nevedeli, kde sa Turci presne nachádzali, až kým neprekročil Balkánske hory, a keď sa tak stalo, sedmohradske a chorvátske sily boli ďalej od Budína ako Turci. Súčasné historické záznamy, aj keď riedke, naznačujú, že Ľudovít uprednostnil plán ústupu pred postupujúcimi Osmanmi, než sa priamo zapojiť s nimi do otvoreného boja. Uhorská vojnová rada - bez toho, aby čakala na posily z Chorvátska a Sedmohradska len pár dní pred príchodom - urobila vážnu taktickú chybu výberom bojiska neďaleko Moháča, v otvorenej, ale nerovnej planine s niekoľkými močiarmi.

Osmani postupovali smerom k Moháču takmer bez zastávok. Kým Ľudovít čakal v Budíne, Turci obkľúčili niekoľko miest (Petrovaradín, Ujlak a Osijek) a prekročili rieky Sáva a Dráva. V Moháči malo Uhorsko okolo 25 000 až 30 000 vojakov. Jedinou vonkajšou pomocou bol malý kontingent poľských vojakov (1 500 vojakov a rytierov), ktorých viedol kapitán Lenart Gnoiński. Osmanská armáda mala asi 50 000 mužov, hoci niektorí súčasní historici odhadujú počet osmanských vojakov na 100 000.

Uhorská armáda bola zoskupená tak, aby využila terén, a dúfala, že sa doňho zapojí postupne osmanská armáda. Mali výhodu, že ich vojsko boli dobre oddýchnuté, zatiaľ čo Turci práve ukončili namáhavý pochod počas letných horúčav. Ale namiesto toho, aby Uhri okamžite zaútočili na unaveného nepriateľa, nechali ich, aby zápasili v bažinatom teréne. Bolo by „neprístojné“ zaútočiť na nepriateľa, keď ešte nebol pripravení na bitku.[3]

Bitka

[upraviť | upraviť zdroj]
Bitka pri Moháči nakreslená osmanskou miniatúrou.

29. augusta 1526 sa uhorská armáda stretla s osmanským vojskom pri meste Moháč. Keďže hlavný veliteľ uhorskej armády, arcibiskup Pavol Tomori vedel, že jeho armáda má vynikajúcu ťažkú jazdu (zúčastnení boli aj francúzski a iní rytieri), ale iba mizerné ostatné oddiely, stavil všetko na to, že svojím čelným útokom porazí prichádzajúce osmanské vojská. Ich nápor dvakrát zastavili heroickou obranou oddiely osmanských janičiarov. Tretí útok už nevydržali a uhorská jazda prenikla do tureckého tábora, kde musela zastaviť. To však už na ňu obchvatom zaútočila turecká ľahká jazda. Pre uhorských ťažkoodencov to bola veľmi nevýhodná situácia, keďže boli napadnutí odzadu v priestore, kde neboli schopní manévrovať.

Pechota, ktorú tvorili naverbovaní študenti, tovariši a mestská chudoba, bola zatiaľ takmer kompletne rozdrvená po tom, čo vošla do krížovej paľby osmanského delostrelectva a janičiarov, ktorých rady utvorili obrovskú polmesiacovitú formáciu. Šľachtická jazda „takticky“ ustupovala a pred vyvraždením pechoty ušla. Zaujímavé je, že Turci po víťaznej bitke celú noc čakali na príchod „hlavnej“ uhorskej armády (ktorú v skutočnosti práve porazili) a sultán si ešte dlho po bitke nebol istý, či naozaj zvíťazil, lebo nevedel pochopiť, že proti nemu postavili takú malú armádu[4]. Keď kráľ Ľudovít II. videl, že je boj stratený, utiekol z bojiska. Vo všeobecnom chaose pri kráľovi ostali len dvaja dvorania. Pri prechode cez potok Csele pri Moháči, kráľ spadol z koňa a utopil sa. Jeho osobou vymrela uhorsko-česká vetva jagelovskej dynastie. Okrem kráľa v boji alebo pri úteku zomrela veľká časť vysokej šľachty a cirkevných hodnostárov.

Následky

[upraviť | upraviť zdroj]
Generál Pavol Tomori, kapitán armády, v jeho zlatom renesančnom brnení (1526).

Víťazstvo nedalo Osmanom takú istotu, akú chceli. Budín zostal nedotknutý; iba francúzski a benátski veľvyslanci čakali na sultána, aby mu zablahoželali k jeho veľkému víťazstvu. Hoci vstúpili do nestráženého evakuovaného Budína a vyplienili hrad a okolie, čoskoro potom ustúpili. Až po roku 1541 Osmani konečne dobyli a obsadili Budín po obliehaní Budína v roku 1541. Bitka pri Moháči však znamenala koniec Uhorského kráľovstva ako jednotného celku. V období politického chaosu si rozdelená uhorská šľachta zvolila súčasne dvoch kráľov: Jána Zápoľského v roku 1526 a Ferdinanda I. z Rakúska v roku 1527. Osmanská okupácia súperila s habsburským arcivojvodom Rakúska, Ferdinandom I., švagrom mŕtveho Ľudovíta a jeho zmluvným nástupcom a naopak skorej podporovala Zápoľského zo Sedmohradska.

Čechy ovládali Habsburgovci (za českého kráľa bol Ferdinand I. zvolený 23. októbra 1526), ktorý tiež ovládali severnú a západnú časť Uhorska a zvyšky Chorvátskeho kráľovstva, zatiaľ čo Osmani vládli strednému Uhorsku a držali suverenitu nad polo nezávislým Sedmohradskom.

Rakúska vetva habsburských panovníkov potrebovala na osmanské vojny hospodársku moc Uhorska. Počas osmanských vojen sa územie bývalého Uhorského kráľovstva zmenšilo približne o 70%. Napriek týmto teritoriálnym a demografickým stratám zostalo menšie, silne vojnou zničené Kráľovské Uhorsko ešte na konci 16. storočia ekonomicky dôležitejšie ako Rakúsko alebo České kráľovstvo.[5] Z Ferdinandových území bolo oslabené Uhorské kráľovstvo v tom čase jeho najväčším zdrojom príjmu.[6] Významné úrady a štátne orgány boli prenesené na územie dnešného Slovenska s hlavným mestom Pressburg (Bratislava).

Sulejman pri Pešti v auguste roku 1541 porazil Ferdinandových žoldnierov a obsadil Budín. Po zásahu Turkov sa Uhorsko rozpadlo na tri časti. Južné a stredné územie, kedysi mocného kráľovstva, na stopäťdesiat rokov okupovali Turci, bolo priamo začlenené ako vyšší územný celok s názvom Budínsky vilájet či pašalik do štátneho územia Osmanskej ríše.

Križiacke armády obkľúčili Budín niekoľkokrát počas 16. storočia. Samotný sultán Süleyman zomrel v Uhorsku v bitke pri Szigetváre v roku 1566 prirodzenou smrťou. Uskutočnili sa ešte dve neúspešné osmanské obliehania Jágera, ktorý padol až v roku 1596, sedemdesiat rokov po osmanskom víťazstve v Moháči. Turci nedokázali dobyť severnú a západnú časť Uhorska, ktoré patrili habsburským panovníkom.

Odkaz

[upraviť | upraviť zdroj]
Objavená mŕtvola kráľa Ľudovíta II.

Mnohí Maďari vidia Moháč ako rozhodujúci zlom v histórii krajiny, národnú traumu, ktorá pretrváva v ľudovej pamäti národa. Maďari stále hovoria: „pri Moháči sa stratilo viac“ (maďarsky: Több is veszett Mohácsnál). Maďari vnímajú Moháč ako koniec nezávislého a mocného európskeho národa.

Hoci Moháč bol rozhodujúcou porážkou, boli to nasledujúce udalosti, ktoré skutočne ukončili nezávislé Uhorsko. Následné dvesto rokov takmer nepretržité boje medzi oboma ríšami, Habsburgovcami a Osmanmi, zmenilo Uhorsko na večné bojisko. Krajina bola pravidelne spustošená armádami, ktoré sa pohybovali tam a späť, čím ničili obyvateľstvo. Až v 19. storočí získalo Uhorsko určitú mieru autonómie a úplná nezávislosť nastala až po prvej svetovej vojne; Trianonská zmluva však udelila veľkú časť jeho územia iným štátom (napríklad Rumunsku, Česko-Slovensku a Juhoslávii) a Uhorsko nezískalo nikdy späť svoju bývalú politickú moc.

Za 463 rokov od roku 1526 do roku 1989 strávilo Maďarsko veľkú väčšinu času priamym alebo nepriamym ovládaním cudzej moci. Týmito zahraničnými mocnosťami boli postupne: Osmanská ríša (1526–1686), Svätá rímska ríša (1686 – 1804), Rímsko-nemecká ríša (1804 – 1867) a Sovietsky zväz (1945 – 1989);okrem toho sa v rokoch 1867 až 1918 Maďarsko považovalo za „menšieho“ partnera v Rakúsko-Uhorsku: autonómia bola udelená, ale značne zaostala za nezávislosťou.

Bojisko sa vedľa obce Sátorhely stalo oficiálnym národným historickým pamätným miestom v roku 1976 pri 450. výročí bitky. Pomník navrhol architekt Juraj Vadász.[7] V roku 2011 bola dokončená nová recepčná sála a výstavná budova, ktorú navrhol aj Vadász a čiastočne financovala Európska únia.[8]

Rok bitky pri Moháči je v stredoeurópskej historiografii koncom stredoveku.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Encyclopedia. JAMA, 1998-05-06, roč. 279, čís. 17, s. 1409. ISSN 0098-7484. DOI: 10.1001/jama.279.17.1409-jbk0506-6-1.
  2. ↑ BLACK, JEREMY M.. War and Technology.. Bloomington : Indiana University Press, 2013. Dostupné online. ISBN 978-0-253-00989-0.
  3. ↑ An Imaginary England. [s.l.] : Routledge, 2017-07-05. Dostupné online. ISBN 978-1-315-26270-3. S. 19–44.
  4. ↑ Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok I : (do roku 1526). Bratislava : Veda, 1986. 534 s. S. 425.
  5. ↑ The Holy Roman Empire, 1495-1806 : a European perspective. Leiden : Brill, 2012. Dostupné online. ISBN 1-299-40181-3.
  6. ↑ Financial and Administrative Organization and Development. Princeton : Princeton University Press, 1962-12-31. Dostupné online. ISBN 978-1-4008-7746-1. S. 182–183.
  7. ↑ From Nicopolis to Mohács. [s.l.] : Brill. Dostupné online. ISBN 978-90-04-37565-9. S. 486–504.
  8. ↑ Table 2.1. Overview of pension measures, February 2012-September 2014 [online]. dx.doi.org, [cit. 2020-04-01]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • VYBÍRAL, Zdeněk. Bitva u Moháče : krvavá porážka uherského a českého krále Ludvíka Jagellonského v boji s Osmany 29. srpna 1526. Vyd. 1. Praha : Havran, 2008. 225 s. (Krok; zv. 5.) ISBN 978-80-86515-87-8.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Bitka_pri_Moháči_(1526)&oldid=7896652“