Druhá habsbursko-osmanská vojna

Druhá habsbursko-osmanská vojna v rokoch 1737 až 1739 bola známa ako ozbrojený konflikt rusko-habsburskej aliancie proti Osmanskej ríši na Balkánskom polostrove. Išlo zároveň o taký habsbursko-osmanský konflikt, počas ktorého mal Viedenský dvor predpoklady, ktoré naznačovali, že nové ťaženie sa na bojovom poli prejaví prehĺbením oslavného postupu na Balkáne ako počas vojny v rokoch 1716 až 1718. Nádeje sa však rozplynuli a pod korunou habsburského rodu zostal Temešský banát, pričom monarchia stratila Belehrad.

Hmlisté predpoklady víťazstva

V čase, keď ešte neboli administratívne uzavreté všetky záležitosti spojené s ukončením vojny o poľské dedičstvo a už vo východnej časti Európy došlo k vypuknutiu ďalšieho konfliktu. Tentoraz vyústili do novej vojny rusko-turecké vzťahy. Habsburskej diplomacii sa podarilo uzavrieť s Ruskom zmluvu o vzájomnej vojenskej pomoci, ktorú sa časť rakúskej generality a nakoniec aj sám Karol VI. ako hlava krajiny snažili využiť na nové územné zisky z prvej vojny s Turkami, pričom cieľom bolo taktiež rozšíriť vplyv Habsburgovcov na východe. K týmto predpokladom však nedošlo. Zatiaľ čo ruskej armáde sa ustavične darilo tak, že ruský cár už pripravoval plány pre generálny útok na Carihrad, rakúska generalita však na druhej strane sklamala na plnej čiare, keďže utrpela veľké vojenské neúspechy, pričom práve vďaka nim tak prišla o takmer všetky územia, ktoré získala od osmanských Turkov spred dvadsiatich rokov. Príčiny bolo možné hľadať vo finančnom a hospodárskom vyťažení monarchie ale aj málo kvalitnej armáde, pričom k tomuto faktoru sa pridala taktiež neschopnosť nových cisárskych veliteľov, ktorí sa postupne striedali práve vo vedení armády.

Nové velenie

Maršal Georg Oliver, gróf Wallis (* 1673 – † 1744).

Ťaženie v roku 1737 sa oficiálne začalo po sústredení armády v počte približne 57 tisíc vojakov v Bosne ale aj 10-tisícového zboru v Sedmohradsku a 14-tisícovej armády v Chorvátsku. Vojenské akcie sa nedokázali úspešne zladiť s ruskými, kedže sa vyznačovali strnulosťou prípadne unáhlenými rozhodnutiami. Spočiatku stál na čele armády už 73-ročný Ján Pálfi. V roku 1738 bol napokon nahradený Františkom I. Štefanom Lotrinským ako manželom Márie Terézie a to z návrhu Dvorskej vojnovej rady. Popri ňom mal úlohu vojenského radcu Fridrich Seckendorf, známy ako konzervatívec pre vnímanie boja. Zároveň sa neosvedčil ani jeho nástupca Lothar Königsegg či Oliver Wallis. Po obsadení pevností Vidin a Niš v roku 1737 došlo k čiastočným úspechom rakúskych vojsk v údolí rieky Dunaj, kde kde bol zastavený turecký nástup pri Banja Luke. Táto oblasť sa napokon stala miestom sústredenia dvoch rakúskych vojenských zoskupení pod hlavným velením Seckendorfa. Následne začali cisárski vojaci obliehať pevnosť.

Obliehanie Banja Luky

Bitka sa začala v skorých ranných hodinách a to dňa 4. augusta roku 1737 vtedy, keď sa podarilo armádam osmanských Turkov oslobodiť pevnosť a spojiť sa s tamojšou posádkou. Osmanskí Turci podnikli niekoľko útokov z okolitých kopcov, pričom následne došlo k bojom na oboch stranách rieky Vrbas. Po tom, čo cisárski vojaci začali byť zatláčaní na brehu k samotnej rieke, veliteľ vydal rozkaz na ústup. Práve silná paľba z druhého brehu nedovolila Osmanom využiť situáciu, čo znamenalo, že boli nútení stiahnuť sa do okolitých výšin a lesov. Podarilo sa im však posilniť posádku v Banja Luke. Cisársko-kráľovské oddiely sa však na druhý deň rozhodli stiahnuť. Na bojovom poli došlo k stratám, ktoré zaznamenali 850 bojovníkov, približne 300 dôstojníkov, poddôstojníkov a vojakov skončilo so zraneniami. Výsledok bitky bol teda nerozhodný, ale cisárske vojská sa už aj tak dostali do defenzívy.

Krvavý stret pri Grocke

Mapové vyobrazenie bitky pri Grocke od Henricha Köppa z roku 1753.

Hlavní habsburskí velitelia sa napokon uchýlili k manévrovaniu čo znamenalo, že sa vyhýbali bojovým stretnutiam v poli. Postupne strácali ďalšie pevnosti, ktoré boli obsadené cisárskymi armádami. Rozhodujúca bitka sa však odohrala dňa 22. júla roku 1739 pri Grocke blízko mesta Belehrad. Velenie cisárskych vojsk tu prebral Oliver Wallis, ktorý nariadil stiahnuť hlavné sily do Petrovaradína ale ponechal časť síl aj na území Chorvátska a Temešvárskeho banátu. Počas presunu ku Grocke husárske pluky, ktoré postupovali oddelene od pechoty, narazili na predvoj osmanskej armády. Maršal Wallis následne nariadil útok priamo z pochodu bez tušenia, že blízko sa nachádza tábor Osmanov, kde sa sústredili hlavné sily protivníka.

Hlavný útok začala švadróna neskoršieho maršala Hadika. Postupne došlo k zapojeniu ďalších jazdeckých útvarov, ktorým sa podarilo dostať až k tureckému táboru. Spočiatku prekvapení Osmania usporiadali svoje rady z okolitých výšin a viníc, pričom následne po tomto kroku došlo k streľbe z ručných zbraní a paľby diel na cisárske jazdectvo. Boj trval dvanásť hodín. Potom, keď sa maršal Wallis stal svedkom márnosti vzájomnej prestrelky a jej dôsledkov, zavelil na ústup. Ten trval až do hlbokej noci. Bitka sa vyznačovala ako skutočne krvavá. Na osmanskej strane sa objavili straty v počte osemtisíc mŕtvych a ranených. Cisárska strana utŕžila stratu 2 229 jazdcov a 3 527 príslušníkov pechoty. V boji bola zaznamenaná strata šiestich generálov a štyroch zranených. Veľké straty sa objavili aj u dvoch husárskych plukov, Dežöfiho (neskôr známy aj ako 3.husársky pluk) a Károliho husárskeho pluku (po čase nazývaný ako 6.husársky pluk). V Károliho pluku padol takmer každý druhý vojak, pričom bez zranenia nezostal ani jeden.

Kapitulácia v Belehrade a koniec vojny

Kapitulácia predstaviteľov habsburskej armády dňa 18. septembra roku 1739 pri Belehrade.

Geopolitická mapa Európy v roku 1740.

Po prehratej bitke pri Grocke došlo zároveň k ohrozeniu Belehradu ako kľúčovej pevnosti v tejto oblasti. Vysoká porta si jasne stanovila dobyť túto oblasť za svoj hlavný cieľ vojenských akcií na rok 1739. Wallis, u ktorého došlo zrejme k strate sebadôvery, pokračoval vo vojenskom ústupe. Dňa 26. júla došlo k prekročeniu rieky Dunaj zo strany cisárskych vojsk, ktorým velil, pričom po päťdňových bojoch ponechal túto kvalitne vyzbrojenú a zároveň obranyschopnú pevnosť svojmu osudu. Armádam osmanských Turkov sa napokon podarilo túto pevnosť získať na základe mierových podmienok uzavretých dňa 18. septembra toho istého roku práve pri Belehrade.

Územný útlm habsburskej moci

Habsburská monarchia musela po bojoch v tejto neúspešnej vojne napokon odstúpiť všetky územia Osmanskej ríši, ktoré získala pred dvadsiatimi rokmi vrátane Belehradu. Pod korunou Habsburgovcov tak zostal iba Temešský banát.

Literatúra

• DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, a.s., 2017. 787 s. ISBN 978-80-8046-864-4
• SEGEŠ, Vladimír a kol. Encyklopédia vojen. Bratislava: Ikar, 2020. 357 s. ISBN 978-80-551-5611-8

Pozri aj

• Osmansko-habsburské vojny

Zdroj

Historický portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ottoman–Habsburg wars na anglickej Wikipédii.