Faerčina alebo faerský jazyk[1] (Føroyskt) je severogermánsky jazyk, popri dánčine úradný jazyk na Faerských ostrovoch, patriacich pod Dánsko. Je potomkom starej severčiny (Old Norse) – jazyka ľudí, ktorí sa začiatkom 9. storočia začali usádzať na dovtedy takmer neosídlených Faerských ostrovoch. Väčšina z nich pravdepodobne pochádzala zo západného Nórska.
Rovnaký status ako dánčina získala na školách až v roku 1938, ako jazyk bohoslužieb o rok neskôr. Od roku 1948 je hlavným jazykom na ostrovoch, i keď pre administratívne a právne účely sa dodnes využíva dánčina. Problémom faerčiny je malý počet obyvateľov ostrovov – cca 48 000, čo sťažuje situáciu v oblasti literatúry i masmédií. Keďže faerčina je s dánčinou navzájom málo zrozumiteľná, väčšina obyvateľov ostrovov ovláda i dánčinu.
Používa sa latinka obohatená o nekoľko špeciálnych znakov.
veľké:
A
Á
B
D
Ð
E
F
G
H
I
Í
J
K
L
M
N
O
Ó
P
R
S
T
U
Ú
V
Y
Ý
Æ
Ø
malé:
a
á
b
d
ð
e
f
g
h
i
í
j
k
l
m
n
o
ó
p
r
s
t
u
ú
v
y
ý
æ
ø
výslovnosť:
[ɛaː], [a]
[ɔɑː], [ɔ]
[p]
[t]
-
[eː], [ɛ]
[f]
[k]
[h]
[iː], [ɪ]
[ʊi(ː)]
[j]
[kʰ]
[l]
[m]
[n]
[oː], [ɔ]
[ɔuː]
[pʰ]
[ɹ]
[s]
[tʰ]
[uː], [ʊ]
[ʉuː], [ʏ]
[v]
[iː], [ɪ]
[ʊi(ː)]
[ɛaː], [a]
[øː], [œ]
Hláskoslovie stojí medzi islandčinou a západonórskymi nárečiami.
Ð a G (keď stojí medzi spoluhláskami alebo na konci slova) nemajú samostatnú výslovnosť. Staré friktatívy, ktoré sa označovali týmito písmenami, sa úplne stratili. Kvôli tomu sa faerčina vyplní tieto diery rôznymi polosamohláskami, najčastejšie [j] a [w], prípadne aj [v]. (Ðð nie je to isté písmeno ako chorvátske Đđ: velké U+0110, malé U+0111.)
SKJ a SK pred E, I, Y a EY sa číta ako Š.
EI sa na juhu číta ako AJ a na severe ako OJ.
K sa pred E, I, J, Y a EY číta ako Č.
G sa pred E, I, J, Y a EY číta ako DŽ.
TJ sa číta ako Č.
HJ sa v niektorých prípadoch číta ako Č, v iných ako J.
STJ sa väčšinou číta ako Š, v malo prípadoch aj ako STJ.
Faerské ostrovy
