Kamikadze

Kijoši Ogawa (vľavo) a Seizó Jasunori, piloti kamikadze, ktorí narazili do USS Bunker Hill

Kamikadze (-slovenský kodifikovaný tvar) alebo zriedkavo kamikaze (jap. 神風 – slovenský prepis: kamikaze- [výslovnosť: kamikadze] – doslovný význam: božský vietor) môže byť:

japonský vojnový pilot lietadla naloženého výbušninami, vyškolený na samovražedný útok na nepriateľský cieľ
lietadlo takéhoto pilota
prenesene: samovrah obetujúci život za istú ideu

Názov

V japončine sa pojem kamikaze (božský vietor) tradične používal na označenie dvoch tropických tajfúnov, ktoré opakovane zničili mongolskú inváznu flotilu smerujúcu na Japonsko v rokoch 1274 a 1281.

Samovražedné vojenské jednotky v rokoch 1944 – 45 sa však v Japonsku oficiálne nazývali „špeciálne útočné jednotky“ (jap. 特別攻撃隊 – tokubecu kógeki tai), a samovražedné letecké jednotky Japonského cisárskeho námorníctva sa nazývali „špeciálne útočné jednotky božského vetra“ (jap. 神風特別攻撃隊 – šinpú tokubecu kógeki tai). Americkí prekladatelia chybne použili pre počiatočné znaky 神風 japonské čítanie „kamikadze“, namiesto správneho sinojaponského čítania „šinpú“. Termín kamikadze sa počas druhej svetovej vojny v Japonsku v spojitosti so samovražednými útokmi skoro nikdy nepoužíval.

Útoky kamikadze

Japonci používali samovražedné útoky na konci druhej svetovej vojny. Najväčšie škody spôsobili americkému námorníctvu v bitke o Okinavu, v ktorej 11. mája 1945 vyslali proti americkej inváznej armáde šiesty z 10 leteckých protiútokov pod kódovým označením Operácia plávajúca chryzantéma č. 6 (jap. 菊水6号作戰 Kikusui Rokugó Sakusen). Odhaduje sa, že pre ne bolo vybratých okolo 1 800 pilotov.

Vznik a rozvoj taktiky

Ojedinelá aplikácia taktiky kamikadze bola zaznamenaná už na začiatku vojny proti USA. Po prvýkrát ju aplikoval japonský pilot Fusata Iida počas útoku na Pearl Harbor, keď po poškodení svojho stroja protilietadlovou paľbou informoval svojich spolubojovníkov, že už nemá dostatok paliva pre návrat na lietadlovú loď a zaútočí preto na cenný nepriateľský cieľ – letisko Kaneohe. Podobné činy sovietskych letcov na východnom fronte sa stali známe ako taran.

S aktívnou taktikou kamikadze začali Japonci v roku 1944, keď presila amerických leteckých a námorných síl už japonské cisárske letectvo celkom deklasovala. Podľa niektorých prameňov začal s výcvikom samovražedných pilotov Takeo Tagata na Taiwane.

Za prvého kamikadze je tiež považovaný kontradmirál Masafumi Arima, veliteľ 26. kókú sentai (súčasti 11. kókú kantai). Arima pravdepodobne 15. októbra 1944 osobne viedol útok 100 strmhlavých bombardérov Jokosuka D4Y proti lietadlovej lodi triedy Essex USS Franklin blízko Leytského zálivu. Arima oznámil do vysielačky, že sa osobne vrhá na cieľ, ale pri nálete sa lietadlu odtrhli krídla. Pri útoku zahynul, pričom USS Franklin zasiahli len časti jeho stroja. Japonské najvyššie velenie a propaganda neskôr dávala Arimov počin ako príklad pre ostatných. Napriek tomu dodnes nie je isté, či Arima skutočne chcel do lode naraziť, alebo bol zostrelený pri nálete.

Dňa 19. októbra 1944 sa na základni 201. kókú sentai v Mabalacat (dnes Clarkova letecká základňa) na ostrove Luzon zišla skupina vysokých japonských dôstojníkov. Dôvodom ich stretnutia bola nevyriešiteľná úloha, pred ktorú postavili okolnosti 1. kókú kantai na Filipínach. Japonci museli so 40 lietadlami podporovať svoje vojská, ktoré čelili americkej invázii podporovanej zväzom lietadlových lodí, proti ktorému nemohli nasadiť adekvátnu protizbraň. Počas diskusie viceadmirál Takidžiró Óniši predostrel myšlienku cielených samovražedných útokov, s ktorou ostatní účastníci súhlasili. Na porade sformulovali požiadavky na adeptov. Mali byť samurajského pôvodu, pretože mali vštepený kódex Bušidó (podľa neho je hlavná povinnosť samuraja okrem bezvýhradnej poslušnosti pánovi aj povinnosť obetovať život za svojho pána). Letci mali byť tiež absolventmi námornej akadémie v Etadžime a zásadne dobrovoľníci. Tieto princípy sa však na sklonku vojny začali porušovať. Kapitán Asaiči Tamai navrhol vstúpiť do novej jednotky kamikadze skupine 23 talentovaných študentov letectva. Všetci sa prihlásili dobrovoľne. Pre velenie prvej jednotky kamikadze nakoniec vybrali poručíka Jukia Sekiho. Óniši mu v dramatickom prejave vysvetlil situáciu. Seki bol dosť ohromený a po 15 minútach súhlasil. Udalosť možno považovať za veľmi neobvyklý prejav vysokej bojovej morálky japonských letcov, pretože ani v japonskej armáde, ktorá bola známa železnou disciplínou nemohol nadriadený nariadiť podriadenému aby spáchal samovraždu. Podľa japonskej ústavy platnej až do kapitulácie, ale hlavne podľa tradícií, stále pretrvávajúcich v armáde bol cisár oficiálne živým bohom. Hlavne veliteľský zbor bol stále zložený z bývalých samurajov.

Kamikadze bola ako organizovaná taktika prvýkrát použitá 25. októbra 1944 po útoku jednotky Jukia Sekiho. Japonci sa o prvý útok pokúsili už 24. októbra, ale pri lete nenašli cieľ. V ten deň bola americkými lietadlami potopená bojová loď Musaši. Dňa 25. októbra znovu vyštartovala z letiska Mabalacat útočná skupina, ktorú chránili tri stíhačky vedené jedným z najlepších japonských stíhačov Hirojošim Nišizawom. O 07:30 hod. objavili skupinu šiestich eskortných lietadlových lodí v Leytskom zálive. Bolo to Task Unit 77.4.3 pod velením kontradmirála Cliftona Spragueho. Prvý kamikadze sa vynoril z mrakov vo výške 2 000 metrov a strmhlav dopadol na palubu lietadlovej lode USS Suwannee. Rozbil letovú palubu, pričom zabil a zranil 50 námorníkov. Loď síce nezničil, ale tá bola na určitú dobu vyradená z boja. Ďalší štyria boli zostrelení v priebehu útoku. Šiesty stroj, podľa japonských zdrojov Jukio Seki, zaútočil na lietadlovú loď USS White Plains. V dôsledku silnej protilietadlovej paľby jeho stroj začal horieť, a tak prerušil útok a prešiel do stúpavého obratu. Tým sa dostal nad lietadlovú loď USS St. Lo. Následne po krídle skĺzol k lodi a dopadol na zadnú časť letovej paluby. Prerazil ju a vybuchol na hangárovej palube. Tam sa v tej dobe nachádzalo osem torpéd pripravovaných k akcii. Došlo k sérii explózií a nezvládnuteľným požiarom. Už 10 minút po zásahu loď horela po celej dĺžke a kapitán Mac Kenne dal rozkaz k opusteniu. Dvadsať minút po útoku explodovali v obrovskom výbuchu palivové nádrže, loď sa prevrátila na bok a potopila. Zahynulo 200 námorníkov a z tých 780, ktorí prežili, boli mnohí vážne ranení. S loďou sa potopilo aj 34 lietadiel. Nišizawa ohlásil potopenie troch lodí. Toto hlásenie bolo podané cisárovi s tým, aby povolil masové použitie tejto taktiky. Napriek určitému váhaniu Hirohito vyslovil súhlas.^[1]

Japonskému veleniu rýchlo došlo, že je nezmysel posielať vycvičených pilotov na samovražedné akcie. Preto zriadili kurzy pre pilotov kamikadze s veľmi skráteným výcvikom. Skladal sa z tridsiatich štartov s inštruktorom a dvadsiatich štartov a pristátí. Navigácii bolo venovaných maximálne päť hodín teórie. Spoliehalo sa na navádzanie skúsenými pilotmi. Taktika vzdušného boja sa nepreberala vôbec. Z pilotáže sa preberali len elementárne základy. Bol veľký rozdiel medzi postojom armádneho a námorného letectva. Armádni kamikadze prechádzali kompletným pilotným výcvikom, námorní kráteným. Ale prax rýchlo ukázala chybu koncepcie. V decembri 1944 dostalo tridsať takýchto „rýchlopilotov“ z Taiwanu rozkaz k presunu na Filipíny. Doleteli však len piati a aj tí pri pristávaní zničili lietadlá. Ostatní sa stratili nad morom. Problém spočíval v tom, že vzhľadom na svoje pilotné skúsenosti neboli schopní letieť v tesnej formácii a potom, čo nedokázali nadviazať optický kontakt s vedúcim lietadlom, sa jednoducho stratili.

Výcvik pilotov samovražedných lietajúcich bômb Jokosuka MXY-7 Óka bol ešte slabší. Vzlety ani pristátia sa nenacvičovali. Prvé hodiny spočívali v sedení na drevenej výklopnej lavici s dvoma pedálmi a drevenou pákou. Podľa pokynov inštruktora adepti vyšľapávali pedále a ťahali za knipel. Do toho im z reproduktorov púšťali hluk motorov. Absolvovali iba niekoľko cvičných letov s inštruktorom na špeciálne upravenom stroji. Po schválení cisárom začalo námorné letectvo organizovať jednotky kamikadze, ktoré boli zaradené do oficiálnej štruktúry armády. Každý prihlásený bol okamžite povýšený o hodnosť vyššie, kadeti boli povýšení na dôstojníkov. Pred posledným štartom sa konala slávnosť, kde si adepti zvolili posmrtné meno, pod ktorým boli evidovaní. Na čelo si uviazali bielu pásku s červeným kruhom, symbolom Japonska. Pod kombinézu si mnohí zložili zástavu. Pri štarte im veliteľ jednotky ponúkol pohárik sake. Do stroja si vždy brali samurajské meče. Podľa japonskej ústavy a všeobecného presvedčenia sa z nich stali vojnoví bohovia sídliaci v šintoistickom chráme Jasukuni. Návštevy politikov v tomto chráme dodnes vyvolávajú problémy.

Pod pojem kamikadze ale patria samovražedné útoky všeobecne, nielen letecké. Najväčšia samovražedná akcia sa uskutočnila 7. apríla 1945, kedy bojová loď Jamato s bojovým výtlakom 72 800 ton, dovtedy najväčšia na svete, v sprievode ľahkého krížnika Jahagi a ôsmich torpédoborcov dostala rozkaz na presun k Okinave. Lode však mali palivo iba na cestu tam. Posádke bolo jasné, že sú poslaní na samovražednú akciu. Ráno 7. apríla uskutočnila posádka obrad pitia sake. Väčšina týchto lodí bola potopená pri útokoch zhruba 300 lietadiel americkej 5. flotily. Na lodi Jamato zahynulo 2 498 členov posádky. Admirál Komura, veliteľ Jahagi, dal rozkaz nezachraňovať stroskotancov a pokračovať zo zvyškom flotily ku Okinave. Admirál Seiiči Itó, veliteľ Jamata, zahynul. Okrem priameho rozkazu z Tokia dal povel k návratu. Z celej flotily sa vrátili na základňu štyri torpédoborce.

Technika

Japonci počas vojny použili okrem štandardných lietadiel aj celkom nové prostriedky, zvlášť vyvinuté pre samovražedné akcie. Najznámejšie boli lietajúce bomby Jokosuka MXY-7 prezývané Óka s raketovým motorom. Vypúšťali sa zo špeciálne upravených bombardovacích lietadiel Micubiši G4M a mali dolet asi 90 km.

Japonci vyvinuli aj klzáky, ktoré mali štartovať asi 2 až 3 km za frontovou líniou, a napádať tanky. Džinrjú vyrábaný firmou Mizuno, mal štartovať zo zeme pomocou štartovacích rakiet. Bol vyzbrojený 200 kg náložou s nárazovým zapaľovačom.

V námornom boji boli vyvinuté samovražedné torpéda Kaiten a výbušné člny Šinjó. Išlo o motorové člny s rýchlosťou asi 20 uzlov. Boli vyzbrojené dvoma náložami po 250 kg. Ich úlohou bolo priblížiť sa k vyloďovacím plavidlám a v tesnej blízkosti odhodiť nálože. Tie boli vybavené 8-sekundovým spomaľovačom, ktorý dával posádke člna teoretickú nádej na únik. Výbuch 500 kg výbušnín však nemohla posádka preglejkového člna prežiť na vzdialenosť niekoľko desiatok metrov.

K použitiu samovražedných torpéd Kaiten bolo vycvičených 54 námorníkov. Išlo o torpédo vzor 93, na ktoré bola pripojená kabína pre „pilota“. Štartoval z poloponorenej ponorky. Cieľ sledoval malým periskopom. Vo vzdialenosti 200 – 300 m pred zásahom, keď už nemohol minúť, sa ponoril do potrebnej hĺbky. Napriek fanatizmu dokázali potopiť iba jeden tanker a torpédoborec. Napriek vysokým technickým parametrom, rýchlosť až 40 uzlov, Kaiteny trpeli dvoma slabosťami. Vysoká hlučnosť pohonu, čo znamenalo že boli zamerateľné na veľkú vzdialenosť. Ďalším faktorom bola nízka technická úroveň výroby. Vzhľadom na mobilizáciu pracovníkov do tovární bola kvalitatívna úroveň sériovej výroby veľmi nízka. V praxi to znamenalo, že mnohým Kaitenom sa kvôli technickým poruchám ani nepodarilo odštartovať.

Referencie

↑ Miloš Hubáček: Boj o Filipíny, Paseka, 1995.

Pozri aj

taran

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kamikadze

[1] Miloš Hubáček: Boj o Filipíny, Paseka, 1995.

[1]