Francúzska literatúra

Francúzska literatúra je literatúra písaná na území Francúzska, výnimočne aj inde (napr. kolónie, autori v exile), na rozdiel od českej do tejto literatúry radíme iba literatúru písanú francúzsky, veľmi zriedkavo aj niektoré pamiatky, ktoré vznikli na francúzskom území v iných jazykoch (latinčina, hebrejčina).

Stredoveká literatúra (9. – 13. storočie)

Za počiatok francúzskej literatúry sa považuje 9. storočie, keď vznikla ako pokračovanie latinskej literatúry. Najstaršou písomnou pamiatkou sú tzv. Štrasburské prísahy, pochádzajúce z roku 842. V tomto období (do 11. storočia) vzniklo ešte niekoľko, väčšinou nábožensky zameraných textov (napr. Kantiléna o svätej Eulálii).

V priebehu 11. storočia začali do literatúry prenikať aj svetské prvky a postupne začala vznikať aj svetská literatúra, v obľube boli hlavne tzv. hrdinské eposy (Pieseň o Rolandovi).

Z konca 12. storočia pochádzajú prvé francúzske divadelné hry (Hra o Adamovi). Zhruba na prelome 12. a 13. storočia (podľa niektorých datovaní aj skôr) začala byť veľmi populárna milostná lyrika ospevujúca ideály lásky, tvorcovia takej literatúry boli tzv. trubadúri, (neskôr aj truvéri). Približne v rovnakej dobe sa začala rozvíjať meštianska literatúra, ktorá často smerovala k satire (Román o Lišiakovi). V 13. storočí sa vo Francúzsku objavili rytierske romány (Tristan a Izolda). Z tejto doby pochádza aj známy Román o ruži.

Od 14. storočia do náboženských vojen (1562)

V priebehu 14. storočia sa objavujú prvé kroniky a skoro na to aj polemiky o morálke, ktoré samozrejme ovplyvnila prebiehajúca storočná vojna (1337 – 1453). Na prelome 14. a 15. storočia sa objavujú veľmi známi autori, ako bol Eustache Deschamps, Charles d'Orléans, Francois Villon; toto obdobie býva nazývané „obdobím Veľkých rétorikov“. Došlo u nich k markantnému nárastu kvality formy, čo bolo na druhej strane na úkor lyriky.

Niektoré diela menovaného F. Villona už vopred určili nástup nového spoločenského hnutia – humanizmu a renesancie. Tieto dve hnutia sa plne presadili v priebehu 16. storočia a ovplyvnili nielen literatúru, ale aj spôsob myslenia celej spoločnosti (Francois Rabelais, Pierre de Ronsard, Michel de Montaigne). V tomto období vznikla ak veľmi zaujímavá básnická škola, ktorej význam býva často podceňovaný – Plejáda, pravdepodobne preto, že jej ciele boli príliš veľké na to, aby mohli byť realizované. Každopádne už v tejto dobe mala francúzska literatúra značný vplyv nielen na okolité štáty, ale aj na vzdialenejšie územia.

Roky 1562 – 1815

Pretože sa v roku 1562 Francúzsko dostalo do náboženských vojen, ktoré boli ukončené až v roku 1596, objavil sa v literatúre tzv. skepticizmus – Michel de Montaigne. Po spamätaní sa z týchto vojen (približne v roku 1650) došlo k prudkému rozvoju literatúry a divadla. V literatúre sa najviac presadil klasicizmus, ktorého francúzski predstavitelia ovplyvnili svetovú literatúru na dlhú dobu (Pierre Corneille, Molière, Jean Racine). V rovnakej dobe napísala grófka La Fayette román Kňažná z Cléves, ktorý sa stal ústredným dielom pre tzv. psychologický román.

Klasicizmus (1650 – 1700)

Klasicizmus vo Francúzsku vznikol ako reakcia na barokové umenie. Napriek tomu, že ide o časovo krátke obdobie (niekedy iba 1660 – 1680), je klasicizmus vo Francúzsku zastúpený veľkými osobnostami.

Historický kontext

Ľudovít XIV., autor *Hyacinthe Rigaud* (1701)

17. storočie sa vo Francúzsku odohráva v znamení vznešenosti a okázalosti (la grandeur). V roku 1643 si na francúzsky trón sadol Ľudovít XIV. a nastoľuje absolutistickú monarchiu. V roku 1685 zrušil platnosť nantského ediktu a obnovil postih protestantov.

Na vývoji francúzskeho jazyka sa podieľal aj kardinál Richelieu, minister predchádzajúceho kráľa, ktorý v roku 1635 založil Francúzsku akadémiu. Ta má za úlohu kodifikovať a dozerať na formu jazyka.

Charakteristika

Teória klasicizmu sa opiera o tri základne piliere:

Svet, v ktorom žijeme, je stabilný a nemenný a všetko dianie v ňom podlieha rádu, ktorému vládne príroda (la Nature).
Nad všetkým vládne rozum (la Raison).
Všetko podlieha pravidlám (les règles), ktoré sa prejavujú nielen vo sfére exaktných vied, ale aj v spoločenskom živote a umení.

Okrem týchto sa do popredia dostáva "ideál čestného človeka", ktorý zdôrazňuje cnosti ako navonok, tak vnútorne. Ideál sa logicky vzťahuje aj na osobnosť spisovateľa, teda aj na literatúru, ktorú píše.

Žánre klasicistickej literatúry sú dvojakého druhu:

Vysoký (le genre haut): tragédia.
Nízky (le genre bas): komédia.

Autori

V tomto období pôsobili vo francúzskej literatúre viaceré významne osobnosti:

Taktiež sa objavil nový literárny prúd a tým bol filozofická literatúra (filozofické spisy samozrejme vznikali aj skôr, ale tie možno do literatúry radiť iba veľmi ťažko, pretože išlo o čisto filozofické diela.) – jej zástupcami boli hlavne:

Osvietenstvo (18. storočie)

Filozofovia pomohli položiť základ francúzskeho osvietenstva, ktoré sa vo Francúzsku plno rozvinulo v priebehu 18. storočia, vedúcimi osobnosťami literatúry sa v tejto dobe stali často protinábožensky a proti tradíciám zameraní filozofovia – encyklopedisti – Voltaire, Denis Diderot a Jean le Rond d’Alembert. Myšlienky týchto filozofov ešte doplnil Jean Jacques Rousseau.

Klasická literatúra tejto doby vo Francúzsku bola úzko spätá s filozofiou a nedokázala sa vymaniť z myšlienok osvietenstva. Myšlienky predstaviteľov ako Alain-René Lesage, Pierre Carlet Marivaux a Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais rozhodne nemali predpoklady pre popularizáciu v literatúre. Ich viera v rozum, matematiku, atď. vo svojich dôsledkoch viedla až k Veľkej francúzskej revolúcii (1792 – 1804), následnému direktóriu (do roku 1799) a neskorším napoleonských vojnám (do roku 1815). Dôsledkom tejto situácie bol samozrejme pokles záujmu o literatúru, rozvíjala sa predovšetkým rétorika, žurnalistika a piesne.

Romantizmus (1815 – 1900)

S touto situáciou sa literatúra vyrovnávala veľmi ťažko, začiatkom 19. storočia došlo k nástupu romantizmu, ktorého francúzski predstavitelia sú dodnes považovaní za klasikov svetovej literatúry Victor Hugo, François-René de Chateaubriand, Alphonse de Lamartine, Alfred de Musset, Alfred de Vigny, Stendhal a ďalší.

V roku 1848 došlo vo Francúzsku k februárovej revolúcii, ktorej výsledkom bol vznik druhej republiky, tento fakt sa prejaví krízou spoločenských hodnôt, ktorá ovplyvňovala francúzsku literatúru prakticky až do začiatku 20. storočia. Na ideály romantizmu priamo nadviazali, ale ich rozvíjali nečakaným smerom Prekliati básnici (Arthur Rimbaud, Paul Verlaine, ale aj Lautréamont), ktorým dal základ Charles Pierre Baudelaire.

Realizmus

Mimo pokračovania romantizmu sa rozvinul prakticky opačný smer literatúry – realizmus: Gustave Flaubert, Honoré de Balzac, v tejto dobe sa okrem iného presadil aj parnasizmus.

Naturalizmus

Z realizmu sa vyvinul naturalizmus – Alphonse Daudet, Guy de Maupassant, Émile Zola.

20. storočie

Na začiatku 20. storočia prešla literatúra, predovšetkým francúzska, veľmi zložitým obdobím, keď došlo k prechodu od symbolizmu (Stéphane Mallarmé) k avantgarde (Guillaume Apollinaire). Avantgardné hnutie sa ďalej rozvíjalo – dadaizmus, surrealizmus (André Breton, Paul Eluard). Možno tvrdiť, že v tomto vývoji malo Francúzsko, približne od roku 1900 do roku 1939, v literatúre hlavné slovo i v celosvetovom meradle.

Zároveň s týmito smermi sa rozvíjal román, ten možno v tejto dobe rozdeliť na tradičný (Maurice Barrès), revolučný (Henri Barbusse) a humanistický (Romain Rolland, Antoine de Saint-Exupéry).

V 30. rokoch 20. storočia sa začali objavovať politicky veľmi angažované diela (tzv. odbojová) poézia – Louis Aragon, z tejto literatúry sa vyvinul existencializmus (Jean-Paul Sartre, Albert Camus).

V 50. rokoch 20. storočia vznikol tzv. nový román (Alain Robbe-Grillet). Vo Francúzsku sa rozvíjala aj tzv. absurdné divadlo (Eugène Ionesco, Samuel Beckett).

Tradičnú literatúru v súčasnosti zastupuje realizmus (Robert Merle) a historický román (Marguerite Yourcenarová, Bernard Clavel).

Pozri aj

Ďalšia literatúra

VANTUCH, Anton, et al. Dejiny francúzskej literatúry. Vyd. 1. Bratislava : Causa editio, 1995. 451 s. (Litteraria.) ISBN 80-85533-14-6.

Zdroj

Literárny portál
Francúzsky portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Francúzska literatúra na českej Wikipédii.