Karl Dönitz
Karl Dönitz | ||||||||
Prezident Nemecka | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
V úrade 30. apríl 1945 – 23. máj 1945 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Narodenie | 16. september 1891 Grünau, Berlín, Nemecké cisárstvo | |||||||
Úmrtie | 24. december 1980 (89 rokov) Aumühle, Západné Nemecko | |||||||
Politická strana | NSDAP[1] | |||||||
Profesia | politik, vojak | |||||||
Národnosť | Nemec | |||||||
Vierovyznanie | Luterán | |||||||
Rodina | ||||||||
Manželka |
Ingeborg Weber | |||||||
Deti | 3 | |||||||
Odkazy | ||||||||
Karl Dönitz (multimediálne súbory) | ||||||||
Karl Dönitz (* 16. september 1891, Berlín, Nemecké cisárstvo – † 24. december 1980, Aumühle, Nemecko) bol najvyšší veliteľ vojnového námorníctva nacistického Nemecka. Počas druhej svetovej vojny od 1. januára 1943 velil ako veľkoadmirál[2] nemeckému vojnovému námorníctvu, teda Kriegsmarine. Po Hitlerovej smrti sa stal na 23 dní hlavou nemeckého štátu. Na Norimberskom procese ho odsúdili za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Karl Dönitz sa narodil v miestnej časti Grünau v Berlíne. Jeho otec bol inžinier, matka ženou v domácnosti. Okrem Karla sa starala aj o staršieho syna Friedricha. V roku 1910 vstúpil ako námorný kadet do vtedajšieho nemeckého cisárskeho námorníctva Kaiserliche Marine. Na začiatku prvej svetovej vojny slúžil na lodi SMS Breslau v Stredozemnom mori ako dôstojník, a neskôr na tejto lodi bojoval v Čiernom mori. Neskôr požiadal o prevelenie k ponorkovému vojsku. Slúžil ako dôstojník na ponorke U-39 a od februára 1918 ako veliteľ ponorky UC-25. 5. septembra 1918 sa stal veliteľom ponorky UC-68, ktorá operovala v Stredomorí. 4. októbra 1918 túto ponorku potopili britské vojská a Dönitz sa dostal do zajatia. V zajatí bol až do júla 1919, do Nemecka sa vrátil v roku 1920. Po vojne zostal slúžiť v oklieštenom námorníctve weimarskej republiky. Od januára 1921 mal hodnosť poručíka (Kapitänleutnant). 1. septembra 1933 Karl Dönitz dosiahol hodnosť fregatný kapitán, čo približne zodpovedá našej hodnosti podplukovníka a v roku 1934 a bol poverený vedením krížnika Emden, lode na ktorej sa na svoju službu pripravovali ašpiranti na dôstojnícku hodnosť v nemeckom námorníctve. 1. októbra 1935, Karl Dönitz bol povýšený na námorného kapitána, teraz už v novom nemeckom vojenskom námorníctve Kriegsmarine. Bol poverený velením 1. flotily ponoriek Weddigen. Pred začiatkom druhej svetovej vojny 28. januára 1935 bol Dönitz povýšený do hodnosti komodora a následne poverený vedením ponorkového vojska (Führer der Unterseeboote). 1. októbra 1939 dosiahol hodnosť kontradmirála[3] pričom naďalej velil ponorkovému loďstvu (Befehlshaber der Unterseeboote). Na viceadmirála bol povýšený 1. septembra 1940 a na admirála 14. marca 1942. 31. januára 1943 Karl Dönitz nahradil s preskočením hodnosti generálny admirál (Generaladmiral) vo funkcii veliteľa vojnového námorníctva veľkoadmirála Ericha Raedera. Karl Dönitz presvedčil Hitlera aby nepremyslenými akciami nezničil aj zvyšok svojho hladinového loďstva. Po tom čo 30. apríla 1945 Hitler spáchal samovraždu a vo svojej poslednej vôli vylúčil Göringa a Himmlera z nacistickej strany, určil za svojho nástupcu (jednak ako hlavy štátu, ako aj vrchného veliteľa vojsk) veľkoadmirála Dönitza. Ten sa už však nestal Führerom dožívajúcej Tretej ríše, ale ríšskym prezidentom (Reichspräsident). 1. mája 1945 Karl Dönitz, po Goebbelsovej samovražde vyzval vojvodu von Krosigka aby sa pokúsili vytvoriť novú vládu. Počas tohto obdobia sa Dönitz pokúšal zaistiť čo najväčšiu lojalitu rozpadajúcich sa pozemných síl, aby sa hromadne vzdávali do rúk západných Spojencov a nie do rúk sovietskych síl. Jeho vládu však Spojenci prakticky ignorovali a v priebehu niekoľkých dní po vojne zatkli. Na Norimberskom procese bol odsúdený na 10 rokov. Po prepustení napísal a vydal svoj životopis. Následne až do svojej smrti žil v nemeckej obci Aumühle blízko Hamburgu.
Norimberský proces
[upraviť | upraviť zdroj]Na Norimberskom procese bol Karl Dönitz odsúdený na 10 rokov väzenia v spandauskej väznici, za sprisahanie s cieľom páchať zločiny proti mieru, za porušovanie ľudských práv, plánovanie a vedenie agresívnej vojny, vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Ďalším dôvodom jeho odsúdenia bolo pravdepodobne aj to, že bol poslednou hlavou Tretej ríše. Bolo mu vyčítané aj vedenie neobmedzenej ponorkovej vojny a vydanie známeho rozkazu číslo 154 (Rozkaz Laconia). V rozkaze Laconia zakázal poskytovanie akejkoľvek pomoci posádkam potopených lodí. Bolo to po takzvanom incidente Laconia, keď 13. septembra 1942 ponorka U-156 najprv potopila osobnú loď RMS Laconia, ale po tom, čo jej posádka zistila, že loď bola plná talianskych vojnových zajatcov, pokúsila sa poskytnúť pomoc stroskotancom, pri čom však bola napadnutá americkým lietadlom. Chester Nimitz prehlásil, že neobmedzenú ponorkovú vojnu viedli Spojené štáty americké v Tichom oceáne od prvého dňa, keď vstúpili do vojny. Karl Dönitz bol v bode obžaloby vedenia neobmedzenej ponorkovej vojny oslobodený.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ HARTWIG, Dieter. Velkoadmirál Karl Dönitz : Hitlerův dědic a hrdina ponorkové války. Preklad Marie Bervicová. 1. vyd. Praha : Grada, 2013. 463 s. Dostupné online. ISBN 978-80-247-3907-6. S. 159.
- ↑ Slovo "veľkoadmirál" v Slovníku slovenského jazyka, prístup 27. apríl 2010
- ↑ Slovo "kontradmirál" v Slovníku slovenského jazyka, prístup 27. apríl 2010
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karl Dönitz
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Karl Dönitz na anglickej Wikipédii.