Masaker v bani Salina
| Soľná baňa Salina | |
| popravisko | |
 Miesto tragédie
| |
| Štát |  Ukrajina
|
|---|---|
| Oblasť | Ľvovská oblasť |
| Súradnice | 49°34′55″S 22°45′50″V / 49,58194°S 22,76389°V |
  Poloha mesta v Ukrajine
| |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
| Rýchla skupina / brigáda / divízia |
|---|
| Wojtkowa – Salina – Lypovec – Kyjev – Mius – Rostov na Done – Kaukaz – Krym – Melitopoľ – Odesa |
Masaker v bani Salina sa odohral v bývalej soľnej bani pri Dobromyle v Ľvovskej oblasti na Ukrajine ako jeden z mnohých masakrov vo väzniciach NKVD vykonaných počas prvých dní prepadnutia Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom. 22. - 26. júna 1941 sovietske NKVD zavraždilo podľa niektorých prameňov až 3 600 väzňov, ktorých kvôli rýchlemu nemeckému postupu nestíhali evakuovať, a telá hodilo do bane.[1] Po príchode nemeckých vojsk prebehla exhumácia a následne došlo k protižidovskému pogromu, ktorého svedkami boli aj slovenskí vojaci Rýchlej skupiny.[2]:158 Na miesto masakru boli v septembri 1941 na príkaz slovenského ministra vnútra Alexandra Macha vyslaní komunistickí intelektuáli za účelom propagandy a prevýchovy.[3]:125
Masaker NKVD
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa nepotvrdených správ šachty bane využívala NKVD ako miesto na pochovávanie tiel už pred 22. júnom 1941.[4]:57 Po vypuknutí vojny bola ťažba a výroba soli úplne zastavená, v bani sa začali objavovať ozbrojení vojaci a dôstojníci NKVD. Miestnemu obyvateľstvu aj banským robotníkom bol zakázaný vstup do oblasti bane.[4]:55 V dňoch 25. – 26. júna Sovieti nariadili obyvateľom okolitých fariem, aby sa zamkli vo svojich domoch a okná prikryli dekami. Krátko nato boli prijaté ešte drastickejšie opatrenia, t. j. obyvatelia boli zavretí v pivniciach pod dohľadom ozbrojených stráží[4]:55. Ľuďom, ktorí boli náhodne svedkami činností vykonávaných NKVD v bani, hrozilo zatknutie a smrť[4]:47. Sú známe správy, že po vypuknutí vojny riaditeľ „Saliny“ nariadil robotníkom, aby vykázali dlžné mzdy. Bolo to pravdepodobne diktované túžbou zbaviť sa nepohodlných svedkov, pretože vo väčšine prípadov mali byť ľudia, ktorí uposlúchli predvolanie, zatknutí.[4]:57
Niektoré zdroje uvádzajú, že popravy v oblasti „Salina“ sa začali v prvý deň vojny.[5]:7 Ich najväčšia intenzita však nastala 25. – 26. júna.[5]:8 Miestom, kde boli väzni popravovaní, bola banská kaplnka, kde boli okrem iného zavraždené obete pomocou kladív.[4]:52-53,131 Svedkovia si spomenuli, že steny, podlahy a dokonca aj strop budovy boli postriekané krvou. Niektoré zdroje uvádzajú, že jedna z obetí bola ukrižovaná na stene kaplnky.[4]:56
Miestom popravy mužov bola šachta č. 4, ktorá sa nachádzala v banskom sade. Väzni boli privedení nad jej okraj a potom zabití výstrelom do zátylku alebo úderom kladiva.[4]:52-53 Posledne menovaný nástroj údajne používali mladé ženy – dôstojníčky NKVD .[5]:8 Telá zavraždených padali na dno šachty. To isté sa dialo so zranenými väzňami, ktorí sa nakoniec utopili v slanom náleve alebo sa udusili pod hromadami mŕtvol.[5]:8 Známy je však prípad muža, ktorému sa podarilo prežiť popravu a následne uniknúť na povrch pod rúškom nočnej tmy.[4]:53,58
Do šachty boli vhadzované aj telá zavraždených žien a väzňov zabitých v detenčnom ústave Dobromyl.[4]:53,104,116 Výkop, hlboký približne 35–40 metrov a široký približne 2,5 metra, bol úplne zaplnený telami. V dôsledku toho boli príslušníci NKVD nútení pochovať niektoré obete v masovom hrobe vykopanom v blízkosti šachty. Po masakre bol hrob zasypaný tenkou vrstvou zeminy. Šachta bola vyplnená troskou a pokrytá trávnikom.[5]:8
Obete
[upraviť | upraviť zdroj]Ukrajinský svedok vypočúvaný nemeckými vyšetrovateľmi tvrdil, že z masového hrobu boli vylovené telá 94 ľudí a viac ako 47 mŕtvol z neďalekej šachty.[4]:77 Telá zo šachty boli v pokročilom štádiu rozkladu, preto Nemci rýchlo zastavili exhumáciu a nariadili šachtu zasypať a vyrovnať.[4]:59 Nanovo bol zasypaný aj neďaleký masový hrob.[4]:77 V dôsledku toho zostáva presný počet tiel, ktoré odpočívajú v šachte, neznámy. Spomínaný svedok to odhadol na minimálne 600.[4]:77
Vzhľadom na nevykonanie úplnej exhumácie, protichodné výpovede svedkov a nedostatok údajov zo sovietskych archívov možno počet obetí zločinu v Dobromile-Saline len odhadovať. Poľskí historici predpokladajú, že to bolo približne 500–1000 ľudí.[6]:128 Niektorí ukrajinskí svedkovia sa zasa priklonili k odhadu počtu zavraždených na približne 3 000 – 3 600.[7]
Medzi obeťami boli Ukrajinci, Poliaci a Židia.[8]:113 Sovieti, ktorí sa chceli zbaviť svedkov zločinu, dokonca zavraždili dve miestne židovské ženy, ktoré boli zamestnané ako sekretárky v miestnej kancelárii NKVD (jedna z nich bola v pokročilom štádiu tehotenstva).[4]:116,118 V „Saline“ sa našlo zohavené telo ženy s približne polročným dieťaťom, ktorú pravdepodobne živé hodili do hrobu.[4]:59 Podľa ukrajinských prameňov miestni obyvatelia neskôr medzi zosnulými našli 50 detí.[7][9]
Následný židovský pogrom
[upraviť | upraviť zdroj]Nález obetí NKVD vzbudil v miestnom obyvateľstve túžbu po pomste. Po obsadení oblasti nemeckou armádou sa zaktivizovali miestne radikálne nacionalistické živly a začali so zabíjaním domnelých komunistických aktivistov a ich sympatizantov, pričom terčom teroru sa stali Židia, ktorí boli stotožňovaní so sovietskym režimom. V Saline boli Židia prinútení davom a ukrajinskými milicionármi vyťahovať mŕtvoly a pochovávať ich, pričom sa dav, milicionári a nemeckí vojaci dali strhnúť k bitiu, kameňovaniu a zhadzovaniu Židov za živa do soľných studní.
Svedkami pogromu bola kolóna slovenských vojakov Rýchlej skupiny, pričom čtk. Michal Mano zastrelil jedného z polomŕtvych Židov, aby skrátil jeho utrpenie. Podozrenie, že pogromu sa zúčastnili aj ďalší slovenskí vojaci, sa nepotvrdilo.[2]:158
Poľný súd Rýchlej skupiny
[upraviť | upraviť zdroj]Prípad zastrelenia Žida vyšetroval poľný súd Rýchlej skupiny za účasti prokurátora Antona Rašlu, ktorý odsúdil 8. júla 1941 čtk. Manu za zabitie na degradáciu a dva a pol roka žaláru. Odsúdený sa bránil prudkým pohnutím mysle a snahou ušetriť zabitému Židovi predsmrtné muky.[2]:159[10]:92
| „ | V pohraničnom mestečku Dobromil objavilo obyvateľstvo v soľnej jame mŕtvoly postrieľaných mužov. Rafinovanou propagandou proti „židoboľševizmu" sa Nemcom podarilo pripísať zločin Židom. Sfanatizovaný dav spravil na nich pogrom - tu mali pogromy tradíciu - všetkých mužov zahnali k jame, nútili ich vyťahovať mŕtvoly zo slanej vody a pritom ich bili palicami po hlavách, kameňovali, hádzali do jamy. Vtedy sa tu náhodou zastavila malá kolóna slovenských vojakov a obvinený čatár zastrelil jedného starého Žida. Pri vypočúvaní tvrdil, že sa necíti vinným, lebo konal zo súcitu. Nemohol sa vraj dívať, ako sfanatizovaní civili stýraných polomŕtvych Židov hádzali do soľankovej jamy a keď videl medzi nimi starca so zakrvavenou hlavou, polámanými rukami a chrčiaceho v agónii, strelil ho do hlavy, aby skrátil jeho muky. | “ |
| – Rašla: Na poľnom súde v Haliči (pozn. páchateľ prvotného zločinu zamlčaný)[10]:92 | ||
Odhalenie zločinov NKVD na západnej Ukrajine okupovanej Sovietskym zväzom v súlade s paktom Ribbentrop-Molotov prispelo k posilneniu bojovej morálky vojakov Rýchlej skupiny a bolo propagandisticky využité.[2]:158
Propagandistický zájazd komunistických intelektuálov v septembri 1941
[upraviť | upraviť zdroj]V druhej polovici septembra 1941 prebehol pod patronátom slovenského ministra vnútra Alexandra Macha nútený propagandistický zájazd komunistických intelektuálov na nacistami krátko predtým obsadenú Ukrajinu. „Pozvaní“ účastníci mali na výber medzi účasťou, alebo ilavskou väznicou. „Zájazdu“ sa zúčastnili Miroslav Clementis (brat Vladimíra Clementisa), nadporučík Čulen (syn Marka Čulena) a Anton Čulen (niekedy uvádzaný ako neznámy roľník, inokedy ako brat Marka Čulena), Gustáv Husák, Michal Falťan a Ján Poničan.[3]:125 Výpravu účastníkov v uniformách slovenskej armády označených páskou TLAČ – PRESSE viedol spisovateľ Mikuláš Gacek, ktorého denník uvádza:
| „ | 20. září, Dobromil, solné šachty, v nich mrtvá těla - dílo „bolševické“ NKVD -, která Židé vytahovali již několik dní. Mohyla ze 194 mrtvých těl Ukrajinců a Poláků. Ve Lvově okolo 15 h, nocování v hotelu Imperial. Normální život. | “ |
| – [3]:125 | ||
Svedectvo účastníka Michala Falťana hovorí:
| „ | Na ceste sme sa zastavili v Chirove a v Dobromile, kde nám ukázali dve - tri hrobky, ktoré mali byť masovými hrobmi, údajne nevinne zavraždených občanov. Naši sprievodcovia videli, že táto výprava bola úplne zbytočná. Všetci účastníci výpravy, komunisti, nedali sa ničím pomýliť. | “ |
| – [3]:129 | ||
Zážitky účastníkov výpravy boli prezentované Alexandrom Machom a Mikulášom Gackom ako vytriezvenie z komunistických ideálov na druhom valnom zhormaždení Zväzu novinárov 14. októbra 1941.[3]:129
Po vojne
[upraviť | upraviť zdroj]Po vojne bolo na mieste postavené sanatórium a plánovala sa výstavba tanečného parketu. Miestni obyvatelia vyjadrili svoj nesúhlas so sovietskymi predstaviteľmi a plány boli zrušené.[7] V roku 2007 sa konala spomienková slávnosť,[11] po ktorej o päť rokov neskôr v roku 2012 nasledoval spomienkový pochod.[12]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ HEIFETS, Igor. The Great West Ukrainian Prison Massacre of 1941 [online]. . Dostupné online.
- ↑ a b c d MIČIANIK, Pavel. Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 - 1944) I. V operácii BARBAROSSA. 1. vyd. [s.l.] : DALI-BB s.r.o., 2007. ISBN 978-80-89090-37-2.
- ↑ a b c d e MACHÁČEK, Michal. Gustáv Husák. Praha : Vyšehrad, 2017. ISBN 978-80-7601-181-6.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p WALIGÓRA, Jacek. Zapomniana zbrodnia w Dobromilu-Salinie. Kraków : Wydawnictwo Nemrod, 2013. ISBN 978-83-928666-3-3.
- ↑ a b c d e ZYCHOWICZ, Piotr. Zbrodnia w kopalni soli. Historia Do Rzeczy, roč. 2016-07, čís. 7(41).
- ↑ Zbrodnicza ewakuacja więzień i aresztów NKWD na Kresach Wschodnich II Rzeczypospolitej w czerwcu – lipcu 1941 roku. Materiały z sesji naukowej w 55. rocznicę ewakuacji więźniów NKWD w głąb ZSRR, Łódź 10 czerwca 1996 r. Warszawa : GKBZPNP-IPN, 1997. ISBN 83-903356-6-2.
- ↑ a b c The deadly salt mine of Salina: How the NKVD liquidated 3,600 persons on June 22, 1941 [online]. [Cit. 2023-06-02]. Dostupné online.
- ↑ MUSIAŁ, Bogdan. Rozstrzelać elementy kontrrewolucyjne. Brutalizacja wojny niemiecko-sowieckiej latem 1941 roku. Warszawa : Stowarzyszenie Kulturalne Fronda, 2001. ISBN 83-88747-40-1.
- ↑ Forgotten crime from Soviet occupation period - an article from Rzeczpospolita [online]. [Cit. 2023-06-02]. Dostupné online.
- ↑ a b RAŠLA, Anton. Civilista v armáde. 1. vyd. [s.l.] : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1967.
- ↑ In memory of the victims of communist repression at the Salina Clearing [online]. [Cit. 2023-06-02]. Dostupné online.
- ↑ INSTITUTE OF NATIONAL REMEMBRANCE. March of Remembrance from Przemyśl to Salina near Dobromil, 27-28 April 2012 [online]. [Cit. 2023-06-02]. Dostupné online.
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Salina mine na anglickej Wikipédii a Zbrodnia w Dobromilu-Salinie na poľskej Wikipédii.